Daň za LUXUS

~37~

LEONID

S Marí sme sedeli v aute. Nechcel som, aby tak skoro odo mňa odišla. No nie som hlúpy. Kasián jej nevolal prvý krát. Všimol som si, že si volali viackrát. Preto som sa rozhodol ju k nemu odprevadiť, aj keď mi srdce trhalo. Budem musieť na ňu zabudnúť. Mal som vedieť, že tak mladé a krásne dievča nie je samé. Nemal som to dovoliť, aby to tak ďaleko zašlo. Nemal som sa s ňou tak zblížiť.

Mlčky vedľa mňa sedela a žmolila si svoje tričko. Videl som na nej, že z toho nie je nadšená. Ani som si to nevšimol, že bola spokojná v tom dome, kde sme do teraz boli.

Dokonca aj jej zranenia sa krásne hojili. Boli oveľa lepšie ako keď som ju prvýkrát zbadal ležať na tej ceste ako nehybne leží. Myslel som, že dostanem infarkt. Bál som sa, že bude po nej. Vtedy som si aj uvedomil aká niekedy bláznivá dokáže byť.

Bolo lepšie, že už spolu nebudeme. Tajne som dúfal, že sa o ňu ten muž postará, že dá na ňu pozor.

Nechcel som byť to piate koleso, ktoré sa len prizerá, ako mi ju niekto berie, ako sa jej dotýka. Až veľmi by som trpel, už len pomyslenie na to, že som si to skôr nevšimol.

V aute panovalo hrozné ticho. Ticho, v ktorom sa mi nad hlavou vírili všelijaké myšlienky. Miron mi písal a aj volal. Chcel, aby som k nemu došiel, rovnako ako chcel, aby som ju doniesol.

Marí som sľúbil, že ju ochránim a to som mal aj v pláne dodržiavať, až pokiaľ som nezbadal jeho číslo - Kasián Stoutness.

Mironovi ju nedám ale už viac ju nemôžem takto chrániť ako do teraz. Musím sa od nej istý čas vzdialiť. Vedel som, že nebude ľahké na ňu zabudnúť. Už vtedy sa mi dostala do mysle.

„Leonid?" Ticho ma oslovila.

Pozrel som na ňu. Bola smutná. Sám som si hovoril, prečo. Myslel som, že bude rada, že sa vracia domov. Jej zelené oči si prezerali moju tvár. Videl som ako sa jej lesklý. Potláčala slzy, ktoré sa jej drali von.

„Hmm?" Ozval som sa k nej.

Znovu som spustil z cesty zrak a uprel na ňu. Sledoval som ju, čo jej ústa vypustia. Tá len ticho vzdychla. Ústa mierne pootvorila. Už už išla niečo povedať ale z úst jej nevyšiel žiadni hlások.

Sklopila zrak a otočila sa dopredu. Už sa viac na mňa nepozerala.

Pustil som prevodovku a vyhľadal si jej dlaň. Mala ju studenú. Troška som sa na jej studený dotyk mykol, no hneď som chytil tie jej dlhé tenké prsty. Sama od seba si prsty preplietla som ňou a spevnila stisk. Z hrdla sa jej vydral ďalší ťažký povzdych.

Celá situácia mi prišla ako by naša cesta viedla na smrť. Už len stačilo povedať, kto čo cíti k tomu druhému a v návale emócií tak konať.

Ale nešli sme.

Ja silno zvierajúc jej ruku som dával pozor na cestu a sem tam pozrel na ňu. Presne tento moment ma utvrdil v tom, že mi na tom dievčati fakt záleží. Pokojne ak by sa ozvala nech zastavím, zastavil by som. Spravil by som hocičo, len aby sa netrápila.

Miesto toho sklesnuto sedela a svoj pohľad venovala ceste.

***

„Tu býva? Chcem mať istotu, že budeš v poriadku, Marí." Stáli sme pri malom dome, kde býval on. Sama mi nadiktovala jeho adresu, keď som sa v dome pýtal.

Marí si ho obzerala a potom mlčky prikývla. Náhle sa oprela o sedadlo a privrela viečka. Ďalší ťažký vzdych sa jej z hrdla vydral.

Ja som jej nerozumel. Nechápal som jej gestá.

Otvorila očí a vyhľadala si tie moje. Teraz jej očí boli lesklejšie ako pred tým. Zažmurkala a nahla sa ku mne. Rukami si pritiahla moje veľké telo, ktoré chcela objať.

Najprv som mal spadnute ruky ale niečo ma donútilo, ju predsa objať. Rukami som stisol jej telo, ktoré sa silno tlačilo.

„Ďakujem." Zamrmlala mi do hrude.

Potom sa odtisla a ja som mohol zbadať jej prvú slzu, ktorá sa odkotúľala dole po jej líci. Rýchle si ju zotrela. Silene sa na mňa usmiala, že to nie je nič.

Snažila sa zamaskovať svoje pocity, ktoré ju donútili k slzám.

Otvorila dvere a vystúpila z auta.

Ja som spravil to isté. Obišiel som auto a oprel sa tam, kde Marí sedela. Celý čas som ju sledoval ako kráčala k domu. Keď už bola pri dverách dlho jej to trvalo, kým zazvonila na zvonček.

Rukami si objímala telo. Mal som obrovskú chuť ju objať a vziať ju k sebe, kde sme boli do teraz. Ale okolností ma držali vzad. Nemohol som...

Po chvíľke sa dvere otvorili a v nich stálo dievča asi také v jej veku.

„Dalma?" Marí sa prekvapene ozvala. Skôr ako to druhé dievča stihlo zareagovať, zazvonil jej telefón.

Marí ho chcela ignorovať ale nakoniec ho vzala. Priložila si ho k uchu a v tom momente, ako si vypočula druhý rozhovor, mobil sa jej bleskovo vyšmykol na zem. To že sa rozbil, bolo najmenej. Jej zdesená tvár ma donútila prísť k nej.

Očami som ju nabádal, nech mi povie, čo sa stalo.

„Ma-ma... ma-majú ju... Miron má mo-moju mamu..." Hneď ako dopovedala, sa jej ďalšie slzy rozkotúľali po líci.

V tom momente som sa k nej rozbehol a vzal ju do náručia. Videl som na nej, že začínala mať bledú tvár. Pod rukami som cítil ako sa jej zlomili nohy. Ak by som ju nedržal, už by dávno bola na zemi. Po líci sa jej ďalšie a ďalšie slzy kotúľali. Pevnejšie som ju objal, nech sa nevzdáva, že jej mamu zachránime.

Nič nepomáhalo. Marí trpela.

Kurva, v duchu som zahrešil.

Takto vidieť Marí mi trhalo srdce. Teraz Mironovi nedarujem. Ten si to skvelé vymyslel. Nemá, ju ale jej mamu. Vedel, že keď jej zavolá, poletí za ním. Ten hajzel.