Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
ELSIE
Viedol ma po dlhej tmavej chodbe. Bola úzka. Moje myšlienky zablúdili nad mojím životom. Čo bude teraz som ňou? Čo chce spraviť. Chce mi ublížiť? Je toto únos? Sú to nejaký mafiáni? Spravila som niečo?
V hlave som mala naozaj veľa otázok a hlavne obavy. Obávala som sa toho najhoršieho. Na jednej strane som bola rada, že si prišiel po mňa. Sama som nemala predtuchy, čo by ten muž s bradou spravil. Hlavne keď s tým nožom behal po mojom krku. V tom som si spomenula na moju mamu. Ako ona mi s kuchynským nožom zaryla do krku. Vtedy som bohovi ďakovala, že bol na mojej strane. Ale teraz. Teraz to bolo iné.
Moja viera bola malá ako hrášok a možno aj menšia.
Teraz ma viedol hore schodmi. Musela som robiť veľké kroky, aby som za ním stíhala.
Konečne sme zastavili pred dverami. Muž si ma otočil k sebe. Mlčky mi podal svoju bundu a prehodil mi ju cezo mňa, len aby mi nebolo vidieť na moje poprsie, ktoré zakrývala moja podprsenka.
V duchu som mu poďakovala. Nepovedala som to nahlas, pretože to on ma tu dostal. Kvôli nemu jeden z mužov mi to spravil.
„Teraz poď do vnútra." Zaklopal na dvere a hneď ich aj otvoril. Jeho hlas bol teraz inakší, taký jemnejší a príjemnejší. Možno sa snažil docieliť len, aby som naozaj nespravila nejakú hlúposť.
Svoju ruku polozil na moje lopatky a jemne ma strkol dopredu, aby som vošla dnu ako prvá.
Izba vyzerala byť ako kancelária. Za veľkým písacím stolom sedel muž. Bol rovnako starý ako tento, pri ktorom som stála.
„Miron." Ozval sa muž, ktorý bol pri mne. „Prebudila sa."
Takže to je ten Miron, o ktorom sa bavili tí dvaja dole. To je ten, čo ma to všetko pod palcom.
Zdal sa mi rovnako veľký ako stojaci muž pri mne. Ale mal hustú bradu, a krátke husté čierne vlasy. Bol to ten typický muž, čo zarastá. Zrejme nemal čas sa oholiť. Tak isto mal tmavé oči a aj pleť. Vyzeral o čosi tmavšie. Každopádne mi neprišiel vôbec sympatický.
„Dobre, môžem odísť, Leonid." Odpovedal Miron, čo to má všetko pod palcom.
Ja som len smutné pozrela do zeme. Nechcela som byť tu na sama. Mirona som nepoznala. Nevedela som aký dokáže byť.
Letmo som pozrela na muža, ktorého meno bolo Leonid. Ten sa naozaj stratil za dvere a už ho nebolo. Zostali sme sami. Len ja a ten šéf. Hlasno som preglgla.
„Posaď sa." Rukou ukázal na jednu voľnú stoličku, ktorá bola pred ním.
Sadla som si.
„Dáš si vodu alebo niečo iné na pitie?" Jeho hlas bol silný a pevný. Snažil sa znieť milo. Čo mi naozaj nesedelo, keďže sa nachádzam v takejto situácii.
„Prečo som tu?" Riekla som. Naozaj som to potrebovala vedieť. Čakala som, čo mi odpovie.
Ten sa len samoľúbo uškrnul. Postavil sa. Prišiel ku komode z ktorej vzal fľašu vína a následne ju nalial do oboch pohárov. „Typoval by som víno. Je tak?" Vzal jeden pohár do ruky a podal ho na stôl, aby som ho vypila.
Vzal si ten svoj a naspäť si sadol na svoje povodne miesto.
„Čo odo mňa chcete? Prečo som tu?" Pozerala som raz na neho a raz na tmavý drevený stôl, kde bol položený pohár s vínom.
„Zrejme nemôžeš takto vypiť." Pozrel na moje ruky, ktoré boli stále zviazané. Zo šuplíka vytiahol veľký nôž, ktorým mi hneď lano prerezal.
Cítila som sa tak voľne. Pohladila som si oba zápästia, ktoré boli veľmi červené až rude. Vedela som, že neskôr sa na tomto mieste objavia nepekné modriny.
Pohľadom ma povzbudil, nech ten pohár vezmem do ruky. Opatrne som ho vzala do pravej ruky.
„Mám pre teba veľkú ponuku, Mariamme Evingová." Z ničoho nič prehlásil novinku, ktorá ma zaskočila.
„Prosím?" Vyšlo zo mňa.
To musel byť naozaj veľký žart. Veľký omyl. To sa mi naozaj zdalo, že to povedal.
„Budeš pracovať alebo sa rozlúč s doterajším životom." Teraz to už znelo chladne. Telom som sa striasla, až mi spadla panská bunda z ramien.
„To nemôžete!" Vykríkla som.
Len sa trpko zasmial. „Že nie?" To už sa postavil. Prišiel ku mne. Ruky si položil na moje obe ramená a začal ma hladiť. Rukami šiel hore a dole. Trhla som sebou, nech s tým prestane.
„A ten váš otec ma mohol len tak okradnúť?!" To už mierne na mňa skríkol. Až som sa pri tom strhla, akoby som zbadala ducha.
Môj otec?
Ničomu som nerozumela ako s tým súvisí môj otec. Čo spravil, že teraz si to musím odpikať ja? Nemo som pozerala do pohára, kde bola červená tekutina.
To už som pocítila ako mi spadla z ramien bunda. Miron si sadol na svoje miesto.
„Môžeš ísť ale nezabudni o tom popremýšľať. Určite budeš múdre dievča." Slovo múdre zvýraznil nezabudol sa pri tom slizký usmiať. „Do konca týždňa nech už si rozhodnutá, inak sa môžeš rozlúčiť." Škaredo sa zasmial.
Postavila som sa zo stoličky a rozutekala sa k dverám akoby ma prenasledoval. Hoci sedel a celý čas sa na mňa pozeral. Sama som nemohla tomu uveriť, že ma teraz len tak pustí. No to už som si spomenula, že vedia o mne všetko. Vedia kde bývam.
Otvorila som dvere, ale jeho hlas ma zastavil a donútil sa pozrieť do jeho tmavých oči. „Nezabudni o tom popremýšľať, Mariamme."
Mlčky som odišla z tejto miestnosti.
Pri mojom rozbehu som narazila na muža, ak som si dobre spomínala sa volal Leonid. Vrazila som do jeho silného tela. Jeho ruky ma zachytili skôr ako by som spadla na zem.
Pohľad som zdvihla k nemu. Nemala som to robiť. Celý čas sa na mňa díval.
„Ja ja..." zasekla som sa. Chcela som mu povedať, že to neprijímam. Nechcela som sa do niečoho zaplietať, čo sa mi zdalo byť veľmi nebezpečné. To rozhodne sa mu nepodarí. Teda tamtomu.
„Zveziem ťa domov. Určite nemáš nič pri sebe." Odpovedal chladným tónom, čo mi spôsobilo malé zimomriavky, hneď ako povedal prvú vetu.
Mal pravdu. Nemala som pri sebe ani mobil ani peniaze. Praktický som tu bola akoby na ocot. Preto som mlčky prijala jeho ponuku, ak sa chcem dostať čo najskôr preč z tohto domu.
Chcela som si dať jeho bundu dole ale sám ju vzal a vopchal do nej moje ruky, aby som si ju ja obliekla. „Vonku je chladno." Šepol mi rovno do ucha, čím vyslal nový mráz po celom tele, ktorý ani nebol taký strašný ale skôr zvláštny. Moje telo na ten hlas reagovalo jemným chvením. Sama som sa divila, čo som ňou dokáže robiť jeho hlas.
