Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
ELSIE
Auto zastavil pred nejaký dom. Porozhliadla som sa. Bol to dvojposchodový dom, ktorý vyzeral byť postavený na jedno kopito ako ostatné domy.
Určite to v ňom býva.
Vystúpila som z auta skôr, ako to spravil on. Zatvorila som dvere a vydala sa k domu. Leonid ma prenasledoval.
Zastavila som pri zamknutých dverách, kým nedošiel on.
Pozrel na mňa svojím neutrálnym pohľadom a už si z kapsy vyťahoval kľúč od domu. Odomkol dvere a následne ich otvoril.
Vošla som dnu ako prvá. Hneď ma opantala známa vôňa, ktorá mi pripomína len jeho.
Leonid kráčal za mnou.
Kľúče položil na komodu, ktorá bola hneď v chodbe aj s topánkami. Zložil si bundu. Ja som si tú jeho mikinu na sebe nechala. Pre istotu.
Bez dovolenia som vošla do obývačky. Porozhliadla som si. Prišlo mi to tu až príliš obyčajné.
Veľký plazmový televízor, ktorý bol zavesený na stene. Pod ním bola úzka skrinka v tvare obdĺžnika, kde mal vystavené sošky a pár fotiek. V strede bol stolík a hneď pri ňom pohovka, úplne obyčajného štýlu. Taká tá látková, na ktorej bola prevesená sivá deka.
Páčilo sa mi to tu. Bolo to také útulne. Žiadne nóbl.
„Pekne to tu máš." Odvetila som, hneď ako som si obzrela jednu izbu.
Ten len prikývol. „Takto to zostalo po rodičoch."
Na to som sa radšej nepýtala. Tušila som, že by to bola pre neho citlivá téma. Tak som len nemo prikývla a sadla si na tú udomácnenú pohovku, ktorá vyzerala byť mäkučká.
„Nie si hladná?" Ešte sa ma stihol opýtať skôr ako odišiel do kuchyne.
Prikývla som.
Do rúk som vzala ovládač, keď v to som zbadala malú skriňu hneď za dverami. Bola to veľká skriňa od podlahy až po stropu, na ktorej boli samé knihy.
S otvorenými ústami som sa vybrala k tej skrini.
Nemo som čučala na každú knihu. Niektoré boli staré a iné zas nové. Najviac ma zaujala malá kronika.
Kto už by mal kroniku, pomyslela som si.
Bola to menšia napodobnenina knižky, ktorá mala koženú väzbu s názvom kronika.
Vzala som ju do rúk a otvorila.
Pohľad mi spadol na krásny rukopis a ešte krajšiu väzbu.
Prstami som ju pomaličky akoby obkresľovala a pozerala sa na nádherný obrázok malej rodinky. Bola tam nakreslená žena s mužom a s malým bábätkom. Domyslela som si, že to malé bábätko musí byť Leonid.
V riadkoch sa písali, že to bol prvý deň, čo sa tam nasťahovali. Vtedy to bolo leto, keď sem prišli bývať do tohto domu.
Obzerala som si ďalšie stránky.
Boli tam spomenuté všetky výlety a dovolenky, na ktorých sa zúčastnili. Dokonca som si všimla, že stihli mať druhé bábätko. Tiež chlapček.
Dočítala som sa, že ten sa volal Thobias.
Leonid mi o svojom bratovi nič nepovedal. Vlastne ani o sebe.
„Čo to robíš?" Jeho hlas znel chladne.
Kronika mi vypadla hneď ako som začula jeho mrazivý hlas.
„N-nič." Vykoktala som.
Leonid položil tanier na stôl a došiel ku mne. Zohol sa pre kroniku, ktorú vrátil na pôvodné miesto.
„Ne-nevedela som, že máš brata." Cekla som. Akosi som dostala strach. Vedela som, že som liezla do jeho súkromia.
„A ani nemám." Povedal bez mihnutia oka.
Hlasno som preglgla.
„Ne-nemáš?" Môj hlas bol koktavý ako celý ten čas, keď som pri ňom.
Ten sa priblížil ku mne ešte bližšie, až som pocítila to napätie medzi nami. Vždy to bolo, keď bol mi na blízku. Nevedela som to ovládnuť. Skrátka moje telo reagovalo na to jeho.
Preto som cúvla dozadu. Chrbtom som sa oprela o tú skrinku, kde som snorila.
Ten znova spravil pár krokov, čím bol pri mne takmer nalepený.
Očami ma začal hypnotizovať, tak že som sa nemohla pohnúť.
„Nerýp svoj nos tam kde nemáš, Marí." Odvetil to tak výhražné. Očami mi behal raz k perám a raz k očiam.
Moje srdce sa zrýchlilo. Krv mi prúdila rýchlejšie ako do teraz. Cítila som ako sa moje telo chvie.
Hneď ako zdvihol ruku a dotkol sa mojej tváre, automaticky som zadržiavala dych, aby neprišiel na to,, čo to som ňou robí.
Prerátala som sa.
Môj hrudník sa nebezpečné zdvíhal hore, čo postrehol aj on. Jemné som sa obtierala s mojimi prstami o jeho hrudník.
Ten sa na mňa ešte viac nalepil ako do teraz. Naše tela boli dokonalo nalepené na seba.
„Marí." Šepol mi do ucha, hneď ako sa ku mne naklonil.
Zmeravela som.
Mala som pocit že moje telo spadne. Ledva som ustala na nohách. Lenže jeho ruka ma zachytila skôr, akoby som túto pulzujúcu elektrinu čo medzi nami prebieha, zničila.
Rukou mi drvil panvu, za ktorou ma držal.
Naklonený pri mojom uchu sa zmocnil môjho krku.
Z hrdla som vydrela malý ston. Bola to reakcia na každý jeho bozk. Prisal sa mi na kožu a jemne ju vsal.
Vedela som, že na ďalší deň tam budem mať značku. Teraz mi to nevadilo. Chcela som ju mať. Preto som zaklonila hlavu tak, aby sa čo najviac dostal k tenkej kože, kde je viac žíl.
Panvou sa tískal o tú moju. Mohla som cítiť jeho prirodzenie ako sa napína cez jeho nohavice. Aj jeho telo na to moje reagovalo.
