Daň za LUXUS

~29~

ELSIE

Do riti.

V duchu som si zanadávala. Toto Domicián nemusel vidieť. Darmo som mu vravela, nech na mňa počká v aute. Nie. On musí byť pri mne ako môj tieň.

Dom bol v katastrofálnom stave. Všade puch, smrad. Proste hrôza a des.

„Nič nehovor." Štekla som hnusným hlasom mužovi, ktorý sa rozhodol byť mojím psom.

„Ani som nechcel." Dotknuto odvetil. „Len si vravím, či si si istá, že tvoja matka býva v tomto brlohu. Nerád to vravím ale vyzerá to ako brloh narkomanov. Aj u nich to vyzerá lepšie."

Vražedným pohľadom som na neho pozrela, len aby sa nerozhodol kritizovať môj dom, v ktorom som kedysi vyrastala.

Ten dal len ruky do hora na svoju obranu.

„Pomôž mi nájsť mamu. Niekde tu musí byť." Pozerala som všade. Ale nikde som ju nemohla nájsť. Že by bola vo svojej spálni s otcovými vecami?

Rozbehla som sa hore schodmi rovno do jej izby, kde by mohla byť. Domicián ma mlčky prenasledoval. Všimla som si ako si tričko vytiahol hore až k svojmu nosu, čím si ho zapchával.

Hneď ako si všimol, že som sa na neho pozerala, mykol plecami.

Ako inak Elsie. Tvoja mama žije v sračkách.

Sama som sa za to nenávidela. Mala som ju dávno poslať do nejakého domu, kde by sa o ňu postarali. Tam by žila v čistote a v krásnej harmónii. Možno by si našla aj kamarátky, ktoré by ju prebrali k životu. Nie len štyri steny.

Otvorila som dvere od spálne a zbadala mamu ako leží v perinách. Vyzerala, že spí. No ja som sa zľakla a hneď pribehla k nej. Skúšala som jej na krku tep, či vôbec žije.

A potom som si vedľa nej všimla urnu otcovho popola. Moja mama s ňou zaspala.

Domicián to všetko sledoval. Prišla som si tak ponižujúca z akej rodiny som.

Preto som sa ani radšej na neho neotočila. Teraz som ho nechcela vidieť. No jeho pohľad som stále cítila. Priam sa mi zabodával do chrbta.

Mama žila.

Spokojne som si vydýchla a svoje telo spustila na studenú dlážku. Chrbtom som sa oprela o jej posteľ, na ktorej ležala.

V živote by som nepovedala, že budem taká šťastná, že mama žije. Moje vnútro chcela skákať od radosti. Priam horelo od toľkého šťastia. Srdce mi rýchlo bilo, akoby som zadržiavala dych a bolo len otázne, kedy sa zadusím.

Tak presne som sa ja cítila.

Mykla som sa hneď ako sa ma dotkla tepla ruka. Chytila sa ma ramena a ja som vedela, že je to mama.

Pohľad som otočila k nej.

Do očí sa mi tiskali slzy. Bola som tak hnusne šťastná, že žije. Že sa nepredávkovala ani nič. Len si išla ľahnúť.

„Marí, si tu naozaj? Alebo sa mi snívaš?" Neveriacky na mňa hľadela prázdna duša bez života.

Trápenie ju veľmi poznačilo. Mala len niečo pred päťdesiatkou, ale vyzerala staršie než na svoj vek.

„Som to ja. Som tu!" Prízvukovala som to stále dookola, aby vedela, že nie som prízrak, ktorý sa jej zdal.

Otočila som sa k nej a sama vzala jej ruky do tých svojich. Do očí sa mi nahrnuli slzy šťastia a aj smútku. Sama som si polozila otázku, kedy to všetko začalo? Kedy sa mama naozaj opustila. Kedy?

To vie len ona...

Začula som malé odkašlanie, ktoré spravil Domicián. Postával tu hneď pri nás a nervózne poklepkával nohou.

Smrkla som nosom, aby som potiahla nepríjemne sople do seba. Po ruke som nemala vreckovku, tak inú možnosť som ani nemala. Lakťom som si zotrela slzy a pozrela do maminých oči.

„Poďme spraviť ockovi pohreb." Ticho som sa ozvala a pozrela na urnu. Mama len prikývla.

***

Pohreb prebiehal len medzi pár ľudí, ktorý došli. Bol to na rýchlo spravení, len aby otec našiel pokoj tam, kde na zemi nenašiel. Teda v to som dúfala. Pár ľudí čo tu bolo sa modlilo za neho na krátkej omše, ktorú mal kňaz. Mama malé spuchnuté očí rovnako ako ja. Domicián s chladnou tvárou stál vedľa mňa ako taký verný psík.

Posledný krát som sa ohla po hlinu a hodila ju do zeme, kde bola položená jeho malá urna.

Bolo na čase sa s otcom rozlúčiť.

Vedela som, že len ťažké obdobie sa začne. Hneď ako sme si ju týmto pohrebom len pripomenuli.

Začula som kroky, ktoré kráčali k nám. Otočila som sa, aby som mohla zbadať nové tváre, čo sa prišli pozrieť už len na popol.

Hneď ako som zbadala Dalmu v čiernych šatách bez make upu s vážnou tvarou, ktorá kráčala ku mne, som sa rozplakala ešte viac.

Všetko sa na mňa dovalilo.

Prišla ku mne a objala ma. Nechala ma na svojom ramene sa vyplakať.

„Elsie. Prepáč mi to. Prepáč mi to." Šepkala mi stále tie isté slová. „Keby si mi len povedala, čo sa stalo, nesprávala by som sa tak."

A mne v tej chvíli zaplavil pocit viny bola to moja vina. Ja som sa správala hlúpo. Myslela som len na seba. Čo bude som ňou. Nikdy nie na ňu. Dokonca aj svoju mamu som zanedbávala. Sem tam som ju prišla pozrieť, či žije. Netrávila som s ňou čas tak ako by si to zaslúžila.

No nič som jej na to nepovedala. Nevedela som ako. Otcov pohreb ma úplne doriadil. Nemyslela som si, že budem niekedy taká slabá a zlomená ako teraz.

Odstúpila som ďalej od Dalmy a pozrela na mamu, ktorá si zakrývala nos a ústa do vreckovky, kde ticho vzlykala.

Zmenšila som medzi nami pár krokov a objala ju. Potrebovala to.

Hlavu si položila na moje rameno a ticho vzlykla. Vedela som, že sa tak skoro toho obe nedostaneme. Najviac som sa bála o mamu.

„Prepáč mi to." Šepla som do prázdna. Ani som sa veľmi nesnažila, aby ma mama počula. Akosi som tušila, že moje slová ani vnímať nebude. Ale to, že som tu a objímam ju. Toľko som jej mohla dať a už nič viac. Len byť tu pre ňu.

❤❤❤
Pri tejto časti sa mi ťažko písalo, pretože nič nie je horšie ako prísť o človeka, ktorého ste mali naozaj radi, aj keď bol aký bol...
❤❤❤