Jej umelecké meno je Elsie. Má len dvadsaťdva rokov.
Aby uživila seba a aj psychický labilnú mamu, ktorá sa topí v liekoch a alkohole, začala pracovať ako ľahké dievča. Jej otec ju zavrhol a odišiel od nich. Všetko zostáva na Elsie.
V eskort službe...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LEONID
Podišiel som z druhej strany, kde som chytil jej mamu, tak aby sa Marí veľmi nenamáhala. Videl som, že ju ešte stále bolí telo, čo sa jej pomaličky hojilo.
Pomalý sme prechádzali cez prach, až kým som nezbadal Mirona ako sa spamätal, podišiel k svojmu stolu a so šuplíka vytiahol zbraň. Namieril ju práve na ňu. Hneď som skríkol jej meno.
„Mariamme!"
Prudko ku mne otočila svoju hlavu a skôr ako sa stihla nadýchnuť, pred očami mi spadla na zem. Ešte chvíľu vnímala. Svoje vpíjala do tých mojich. Musel som pustiť jej mamu, že ju chytím. Tá to pochopila hneď. Sama sa udržala na nohách.
Pribehol som k Marí a chytil ju, aby neležala na studenej podlahe. Pritiahol som si ku k sebe, čo najviac, aby som zistil, či ešte dýcha. Rana začala krvácať. Gulička ju zasiahla do brucha.
Do očí sa mi tlačili prekliate slzy. Bál som sa, že o ňu prídem.
„Neochránil som ťa dostatočne, tak ako som ti sľúbil." Zamrmlal som si skôr pre seba. Vedel som, že ma prestáva vnímať.
Hneď po mojej vete zatvorila oči. A ja s ňou, aby som zastavil slzy.
„Poďte." Ozval som sa na jej mamu. Tá si hneď pri mne čupla a vzala svoju dcéru k sebe.
Stále tu bol Miron.
Teraz ma už nič nezastaví.
Rozbehol som sa k nemu, hneď som dal ranu do brucha, načo sa jeho telo ohlo. Bum! Ďalšia rana do brucha. A ďalšia a za ňou ďalšia. Zbraň ktorá mu spadla, odkopol som kde si do úzadia, aby viac z nej nestrelil.
Na zemi sa zvíjal ako pes.
Kopal som do neho. Vybíjal si na neho zlosť. Mlátil som ho svojimi rukami, až kým som nepocítil krv na rukách, ktorá mi nepatrila. Ale jemu.
„Musíme ísť k doktorovi. Marí prestáva dýchať!" Ozvala sa žena.
Nebral som to na vedomie.
Bol som v akomsi amoku. Potreboval som si tu zlosť vybiť. Zabiť ho.
„Marí umiera! Počuješ? Potrebuje rýchlo do nemocnice. Umiera!" O čosi hlasnejšie skríkla. V hlase bolo poznať bolesť.
„Marí." Šepol som si popod nos.
To akoby ma niekto oblial vodou. Pozrel som na zbitého Mirona, z ktorej zostala troska. Ešte žil. Mal kurva šťastie, že je tu ona. Mariamme.
Podišiel som k dvom ženám. Vzal som Marí do náručia a vyšiel z pracovne. Celý čas ma jej matka prenasledovala. Kráčala buď vedľa mňa alebo za mnou.
„Nestihneme privolať sanitku." Nariekala žena, ktorá sa zdržiavala celý čas pri mne.
„Mám tu auto." Zamrmlal som.
„Dobre." Mlčky prikývla.
Vyšli sne von, kde som zbadal Xaviera, ktorý sa pozeral naším smerom. Pohľadom som ho schladil. No keď zbadal krv, jeho tvár zbledla. To už sa rozbehol do vnútra.
Marí som dal do auta ako prvú. Položil som ju na zadné sedadla, aby ležala rovno. K nej si sadla mama, ktorá si jej hlavu položila na kolená. Videl som ako jej tiekli slzy ale bola statočná. Držala sa, aby nepopadla k veľkej panike. Hladila ju po čele a po spánkoch, akoby to bolo malé dieťa, len malé dievčatko, ktoré spí.
Sadol som si dopredu a naštartoval auto. Vedel som, že teraz prejdem aj cez červenú, aby som Marí zachránil.
***
Stál som v nemocnici a čakal, kedy odtiaľ výjde doktor. Blízko mňa sedela Marianina mama, ktorá ruky tískala k sebe a ticho sa modlila. Sem tam sa nahlas ozvala, čím prezradila, že sa naozaj modlí a prosila o pána, aby to jej dcéra prežila.
Ja som netrpezlivo poklepkával nohou.
Marí už vyše dve a pol hodiny operovali. Za ten čas vyšla len sestrička s tým, že mi nič nepovie. Aj to len odbehla na záchod.
„Prepáčte..." Ozval sa plačlivý tón.
Zdvihol som k nej svoj zrak. Už som neupieral na špinavú podlahu, ktorá sa zdala byť špinavšia ako chodníky, čo sú vonku.
„...Prepáčte, že sa vás to pýtam, ale vy ste kto? Vás nepoznám. Dcérka o vás nikdy nerozprávala."
Kto som?
Sám seba som sa pýtal. Sám som nevedel ako ma ona berie. Čo som pre ňu. Vedel som, že priatelia nie sme. Že by známy?
„Len známy." Odvetil som. Zrejme to som bol.
Tá si ma porozhliadla a nahlas si vydýchla. „Ak by ste boli len známy, nepustila by si vás tak k sebe blízko."
V tom sa otvorili dvere.
Jej mama spozornela a ja tiež. Pozerali sme na doktora, ktorý vyhľadal ženu. Zrejme vytušil, že to jej mama a zároveň blízka osoba.
„Páni Evingová?" Pre istotu sa spýtal.
„Áno, to som ja? Ako je mojej dcérke?" To už sa postavila na nohy a podišla k nemu.
Doktor si ju prezrel. Tiež mu neušiel pohľad na kruhy pod očami, chudé telo, ktoré bolo ešte chudšie ako bola Marí. Jej mama si založila ruky na hrudi, aby ako tak zamaskovala svoj už teraz biedny pás.
„Operácia bola bez problémov. Ešte stále má v sebe narkotikum, tak sa nezľaknite. Mala by sa prebudiť čo chvíľa."
„Ďakujem ti, bože." To už spojila ruky ako pri modlitbe a dala ich hore, aby ju mohol Boh vypočuť.
„Môžete ísť za ňou." Odvetil doktor a odišiel preč.
Najprv vošla jej mama a ja hneď za ňou. Kráčala k posteli, kým si nesadla na stoličku, ktorá bola blízko nemocničnej postele.
Ja som stál pri dverách a díval sa na Marí, ako spokojne spala. Bola prikrytá bielou perinou, rovnako ako ležala na bielom vankúši. Postrehol som ako sa párkrát pomrvila.
„Ach, zabudol som. Pani Evingová, poďte ešte som ňou. Potrebujem s vami prebrať dôležité papiere, čo sa týka Mariamme Evingovej." Pri uchu mi zaznel doktorov hlas.
Žena prikývla a pobrala sa za ním.
V izbe som zostal sám. To už som sa rozhodol podísť k nej predsa len bližšie. Sadol som si tam, kde pred chvíľou sedela jej mama. Natiahol som sa po jej ruke a zvieral ju v tej svojej. Bola teplá. Cítil som ako žila. Mal som z toho obrovskú radosť.
Čakal som, kým sa preberie. Uvedomoval som si, že budem prvý, koho zbadá.
Pozeral som na jej zatvorené viečka, ktoré boli make upu. Rovnako ako jej tvár a pery. Pery si zvykla maľovať tmavším rúžom. Teraz ich mala bledé. Slabé ružovkasté. Jemne ich pootvorila a vydýchla vzduch, ktorý v sebe držala.
Dlho som neodolal tomuto nevinnému pokušeniu odkedy som jej pozeral na pery. Nahol som sa k nej a dal jej malý bozk na spodnú peru, načo sa jej telo zachvelo. Pomaly som sa oddialil a zbadal, že otvorila oči, ktorými zaklipkala, aby sa presvedčila, či dobré vidí.
