Per aspera ad astra

Oheň samoty v duši

Čo sa zmení, ak z neba padá oheň,

a obklopí ťa samota?‌

Za žalúziami v šedej izbe ukrytá,

nevidíš, že navôkol je temnota?

Celý svet horí, no ty si bdelá,

biela duša v jazykoch plameňa,

keby si bola len trochu viac chcela

trochu viac smelá, zrelá, zmenená.

Drzé červené farby lampa ticho prebíja

tvoja spoločníčka na dlhé osamelé noci

niet duše, čo by oheň sveta vodou hasila,

a tak zostávaš sama, bez pomoci.

Počula si, že neotváraj okno,

je to nebezpečné, šialené.

Lucifer ti do ušká šepká mocno

„Sprav to."

a ty chceš horieť blažene.

Horieť a horieť a horieť,

sama spáliš celú zem,

keď daždivý oheň sa utíši,

máš pocit, že je to len sen,

vraj celý svet sa zbláznil,

ale ty si tá čo blúzni.

„Nezhasínaj!"

kričíš.

Koho? Teba?

Nik ťa nevie zhasiť, drahá,

celý čas si v hĺbke ticho tlela,

stačila malá iskra,

ale naozaj je toto čo si chcela?

Naozaj sme si tvoj požiar priali?

„Ja za to nemôžem."

nariekaš.

„To samota,

samota ma v duši páli!

Počuješ? Počuješ ma? Počuje ma niekto? 

Páli, spáli,

spálila."

A z bielej duše len čierny prach.

Oheň samoty v duši,

zvestoval smrť a vymazal z nej všetok strach.