Per aspera ad astra

Biť

Byť prezidentom bolo mojím detským snom,

ale mama mi povedala, že nie každý ním môže byť,

a tak som len hľadel na padajúce nebo,

a želal si vedieť sa za seba biť.

V šestnástich mi došlo, že nenávidím právo,

dokonca aj ekonomiku, či filozofiu,

ale obľúbil som si fyziku,

matematiku a áno, astronómiu.

Vravel som jej: „Mami, budem astronautom."

Ale znova povedala, že nie každý ním môže byť,

sklonil som hlavu, zašepkal áno,

vinil škodoradostné hviezdy,

ale stále som chcel vedieť sa za seba biť.

V dvadsiatich som študoval, to čo ma nebavilo,

ale svet vie, že budúcnosť je IT,

už som nemal žiadne ďalšie sny,

možno zarábať na živobytie,

ako oni, ako aj ty.

Povedal som mame, že budem pracovať pre Google,

ale vraj nie každý môže v Google byť,

a tak som len sklonil hlavu,

prikývol a vinil spánok,

ale chcel som vedieť sa za seba biť.

V dvadsaťpäťke som robil v práci,

ktorú som z celej duše neznášal,

bral si ženu, ktorú som neľúbil,

a držal hlavu sklonenú,

a pocítil som posledné váhanie,

keď vravela mi svoje áno,

a ja jej svoje áno (nie).

V tridsiatke som mal dve deti

a žena spala s iným,

ale tváril som sa, že to tak má byť,

veď nebudem sa, predsa, za seba biť.

A keď mi v tridsaťpäťke vrazili dýku do chrbta,

Moje posledné myšlienky boli prázdnota,

a spomenul som si na mamu a svoje sny,

ktoré by koniec koncov aj mohli byť,

len ma nikdy nenaučila,

ako sa mám za ne, či za seba biť.