Amabo te

kapitola 29 TJUGONIO

Čaká. Rýchlo sa ochladzuje a trochu sa chráni pred vetrom,

a takmer hodinu hľadí na obzor vietor sa preháňa okolo múrov veže a tá je úplne o niečom inom než sa na prvý pohľad javilo, príliš osobné smrteľne nebezpečné až by takmer celé roky skrývania a zakrádania v tieňoch vyšlo nazmar. No počas toho ako tu na vrchole sedí triedi si zistené poznatky a fakty blikajúce vo jednoduchej rovnici ukazujú alarmujúce a krízové nástrahy.

Búracalo varovanie bosorka, ktorá schmatne nielen ju ale každého zo príbuzných v momente čo polavia vo ostražitosti a zhltne lačne po kúsočkoch si vychutná pomalé trýznivé a kruté muky. Zo rozprávania babky vie, že čakávala trpezlivo kým spravili jej rodiča chybný krok nasledovalo trpké spanikárenie a nemôže na to prestať myslieť. Vlastne skutočne o novej generácii pochádzajúcej zo pre ňu nenávidiahodných koreňov nič zatiaľ nevie. Vôbec, že sa narodili. Kto tuší či si bola obhliadnuť hrob v ktorom by mali ležať dievčenské kosti, práve tie čo tak zákerno doviedla do okov.

Koľkokrát ublížila a nevedeli tomu zabrániť tá myšlienka príde na um, necíti strach ale určitý druh hnevu myšlienky preháňa vietor.

Mrazom skoro prichádzala o cit v tele. Rozprúdila svali akonáhle ju gryf pustil na zem. Prekutrala každučkú skulinu schátranini, máličko ju sklamalo, že nemá po boku Abigail. No tá históriu prežíva na vlastnej koži krúži okolo nej ako hmla a je silnejšia než prítomnosť.

Budú potrestané každé chyby a má pocit toto miesto akoby sa Mirabell prihovára ,, zvery chránia krv svojich pánov a potomkov donesú do útočiska " vietor sa hlási so hlasitým kvílením tlmia i zvuky navôkol.

Utiahnutá vo rohu a strehu. Nie je sama nakoľko gryf Mirabell sleduje priveľmi ostražito, tróni na škridlách veže a dáva pozor na každý krok. Likviduje podivuhodné príšerky kto by povedal, že sa na krátkych nožičkách doteperia až sem, podaktorí putovali iste podzemou tajnou chodbou vedúcou zo pivnice. Obrovský príklop zo železa nadvihovali so bolestivým krikom, škrípaním zubov vreskotom, cvakaním čelustí ale nedostanú sa von. Priťažké kov im leptá pokožku  nevyslovitelným smradom.

Myseľ sa preklikala na autopilota vnímala zvuk vlastného tepu pulzujúceho v ušiach so zvukom šípov zasahujúci votrelcov.

Let bol namáhavý, dolieha na ňu vyčerpanie veď telo silno ošlahol vietor až do morku kostí. Vlastne po čase zistila, že je lepšie si udržať pár v zásobe keď tie malé nechutné potvorky sa neprekĺžu spod otvoru kvôli železu a váhe, nepopieratelnej výdrži ohniviek kovovej reťaze.

Cíti sa vyžmýkaná, premrznutá nedovolila si založiť ohníček, sa ocitla vo ruine uprostred hlbín temného lesa a vzduch pretal škrek sovy i obklopolvali príšerné zvuky z každej strany. Aspoň mesačné svetlo obalilo do svojho studeného jasu, vydýchla obláčiky pary z dychu snehobiele a pod nohami praskala námraza akonáhle zbadala svietenie očí žlté, zelené a červené.

Vo okennom výklenku sa zjavuje vysokánsky mladík, Rafe? . Gryf pyšne zamava krídlami. Vystrčí zobák. Vražedným zovretím už rozhrýzol napoli kopec príšer alebo ich vyniesol do výšin a pustil.

,, Niekedy prežívame bolesť a strácame sa vo svete , aby sme si uvedomili, že sme oveľa silnejší, než si myslíme a vystúpime k hviezdam kde sme nikdy neboli  "

,, hm "

snaží sa rozmotať jeho slová, ale je ich tam toľko ťažko hľadá odpinknutie

,, prečo to cítim , toľko horkosti ? "