NEZAĽÚB SA DO ŠÉFA

25.

Neviem koľko mohlo byť hodín, ale začula som taký buchot, že by sa na to zobudil každý.
Zaspala som na gauči vedľa Sue, tá bola tiež hore a bola úplne preľaknutá.

,,To nič Sue. Idem sa tam pozrieť, To bude určite len Sam" pohladila som ju, ale sama som sa tam bála ísť. Pomalými krokmi som sa dostala do kuchyne, kde nikto nebol. Šla som teda k vchodovým dverám, kde za dverami už teda niekto bol. Nešla som otvoriť, musela som nájsť Sama.

Vrátila som sa do kuchyne
,,Sam?" hovorila som úplne potichu.
Rozhodla som sa ísť na druhé poschodie, samozrejme som zo sebou zobrala aj Sue.

,,Sam?" Už hlasnejšie som povedala na druhom poschodí. Nikto nikde.
Prehľadali sme všetky izby a všetky boli prázdne. Zrazu sa opäť ozvalo búchanie na dvere.

,,Poď Sue musíme ho nájsť" zobrala som ju za ruku a zišli sme späť, rozhodla som sa ísť ešte na záhradu, pozrieť či by náhodou nemohol byť v skleníku.
Opatrne sme otvorili dvere a vykukla som von, vzduch bol čistý. Obišli sme dom, až sme dorazili k skleníku.
Opäť ten pocit, tá nočná mora, kaluže krvi.

Sam bol mŕtvy.

Zrazu som si uvedomila, že je tam aj Sue, tak som jej rýchlo zakryla oči.
Plakala.

,,Poď zlatko, pôjdeme späť" zobrala som ju na ruky.
Akonáhle sme vošli do domu, všetky okná a dvere som zamkla, zatiahla zavesí, len k vchodovým dverám som sa bála ísť. Dúfala som že boli zamknuté.

Malej Sue som pripravila raňajky a položila jej ich na stôl. Ani sa ich nedotkla.

,,Sue, Vieš že musíš jesť, aby si bola silná" povedala som jej.

,,Keď ja nechcem. Chcem tu Lukyho" a položila si hlavu medzi ruky.

,,Obidve vieme, že sem po nás príde. Neboj" podišla som k nej a vzala ju do náručia.

,,Prečo tu nemôžem byť aj on teraz?"

,,Neviem Sue, má nejakú prácu ešte. Určite sem príde" samu seba som presviedčala. Stále som mala pred očami pohľad na Sama.

,,Tak mu zavolaj"

,,Keby som tak mala telefón. Skúsim nejaký pohľadať" začala som hľadať. Všetko čo sa dalo som prehľadala, všetko som vychádzala až nakoniec som si spomenula, že Sam by mohol mať mobil.

,,Sue, zlatko, počúvaj ma. Pôjdem teraz von po telefón dobre? Ty tu ostaneš a doješ pekne raňajky a keď sa vrátim zavoláme Lukymu okej?"

,,Dobre, ale ponáhľaj sa"

,,Sľubujem" dala som je pusu do vlasov.

Opäť som v tichosti otvorila dvere a pozrela či vzduch je čistý. Bol.
Behala som k skleníku a prišla k Samovi. Bol to hrozný a odporný pohľad, chúďa. Prehľadala som ho a našťastie našla som svoj telefón. Samovi som zavrela viečka a dala mu pusu na čelo. Nemohla som plakať, kvôli Sue.
Rýchlo som sa vrátila späť, vydýchla som si keď som Sue našla v poriadku.

,,Pozri čo som našla" ukázala som Sue telefón.

,,Teraz môžme zavolať Lukymu" rozžiarili sa jej oči.

,,Áno zavoláme mu" našla som v kontaktoch jeho číslo a ťukla som naň.
Po dlhom zvonení, to aj tak nedvíhal. Čo sa tak môže diať a kto je ten chlap pred domom?
Nič mi nešlo dokopy.

,,Tak čo?"

,,Nedvíha" odpovedala som.

,,Čo ak..." rozplakala sa Sue. Pribehla som k nej.

,,Nie Sue. Na takéto veci ani nemysli, veď ho poznáš. Určite sem za chvíľu príde úplne v poriadku" pritúlila som si ju k sebe.
Išli sme do obývačky, kde som jej prečítala jej obľúbenú rozprávku a zaspala. To teraz obe potrebujeme. Bez Lukyho to nezvládam, nie som taká silná.
Zasa sa ozvalo klopanie na dvere, už som to brala normálne a zvykla som si na to.

Zrazu sa ozvalo moje zvonenie na telefóne. LUKY.
Okamžite som schmatla telefón, odišla do kuchyne aby som nezobudila Sue a dvihla to.

,,Luky? Kde si?"