NEZAĽÚB SA DO ŠÉFA

14.

Zobudila som sa v upršané ráno a domom sa niesla krásna melódia a ešte krajšia vôňa palaciniek. Sadla si na posteľ a pozrela sa do zrkadla. Strapatá a v Lucasovej košeli. Pomaličky som sa postavila a premiestnila do kúpeľne, kde som sa osprchovala. Vošla som naspäť do izby a všimla si kufor v ktorom boli moje veci. Začala som sa tam prehrabávať, aby som sa mohla obliecť. Niektoré veci tam boli aj nové a bolo mi jasné že mi ich kúpil Lucas. Dnes som sa cítila na šaty a tak som vytiahla krásne, vzdušné a biele šatôčky a zišla dole.

Lucas sedel za klavírom a na stole boli palacinky a vo váze kytica červených ruží. Pristúpila som ku klavíru a oprela sa oň. Pozrel sa na mňa tými modrými očami.

,,Dobré ránko. Vyspatá?" povedal.

,,Aj tebe. A áno som. Máš pohodlnú posteľ." usmievala som od ucha k ucha.

,,Máme už pripravené raňajky. Poď sa najesť" postavil sa, dal mi pusu na líce a zobral ma za ruku ku stolu. Sadli sme si a začali jesť palacinky.
,,Dnes ti to veľmi pristane" polichotil mi.

,,Ďakujem" usmiala som sa.

Z ničoho nič do domu vtrhol muž v čiernom saku. Asi ochranka.

,,Neviete klopať pán Adams?" opýtal sa ho nahnevane Lucas.

,,Prepáčte, ale pri dome zaparkovalo auto a vystúpili z neho štyria muži v kuklách. Mali by ste odtiaľto hneď odísť" povedal a ja som začala panikáriť. Lucas  sa postavil zo stoličky, zobral ma za ruku a podišiel k Adamsovi.

,,Sú ozbrojený?" opýtal sa ho Lucas a stále ma držal za ruku.

,,Pravdepodobne áno" povedal Adams.

Lucas ma pustil a išiel do kuchyne, kde otvoril skrinku a vytiahol z trezoru zbraň. Vážne? Čo ak je to sériovy vrah?! Pozrel sa dnu a asi bola plná lebo ju zacvakol naspäť a nabil ju.

,,Zoberte Camilu a odvezte ju do bezpečia" hovoril keď sa vracal naspäť ku mne. Chytil ma okolo pása a pobozkal ma na čelo.

,,Nikam nejdem. Chcem ísť s tebou" povedala som mu a tiež ho chytila okolo pása.

,,Ja ich tu zabavím a Adams ťa odvezie  preč. Prídem hneď za tebou" potlačil ma za chrbát a pán Adams ma chytil okolo pásu a pomaly sme vychádzali z domu. Obzrela som sa za Lucasom, ktorý už tam nebol.

,,Nemôžme ho tu nechať samého Adams" zastavila som.

,,Pán Lucas si to želal. Ja robím len svoju prácu" odpovedal a pokračovali sme ďalej k autu.

,,A ja vám hovorím, že mu choďte pomôcť" zvyšovala som hlas. Bála som sa.

,,Ako si želáte pani Camila, len vás odvediem so auta" nakoniec súhlasil. Nasadla som do auta, zamkol ma a on utekal niekde za dom. Čakala som tam asi 15 minút, keď som zrazu započula dva výstrely. Snažila som sa silou mocou otvoriť dvere ale boli zamknuté. Nakoniec som našla tlačidlo, ktoré odomklo celé auto a ja som z neho rýchlo vybehla a utekala za dom, kde som počula výstrel. Nenašla som tam nikoho. Chcela som sa vrátiť naspäť ale niekto ma chytil za rameno a pritlačil zbraň k chrbtu. Pomaly som sa otočila a tam stál muž v kukle. Skríkla som a on mi len priložil ruku na ktorej mal rukavicu na ústa. Smrdela ako plast.

,,Pôjdete so mnou" povedal hrubým hlasom a strčil do mňa zbraňou aby som išla. Kráčala som pred ním a on mi držal stále zbraň za chrbtom. Prišli sme k veľkému čiernemu autu, otvoril zadné  dvere kufra a strčil opäť do mňa zbraňou. Nechcela som vojsť do toho auta, tak som sa ani nepohla. Strčil do mňa opäť.
,,Pohni! Lebo tam pôjdeš násilím" kričal na mňa. Stiekla mi slza po líci. Veľmi som sa bála. Čo ak nikdy neuvidím rodinu a kamarátov?
Už som išla nastúpiť, keď som počula výstrel a chlap za mnou spadol na zem.

Obzrela som sa a rozbehol sa ku mne Lucas.
,,Si v poriadku? Nič ti neurobil? Prečo nie si v aute? " pýtal sa ma, skôr až kričal a  prezeral si ma.

,,Som v poriadku. Započula som výstrel, tak som vybehla z auta. A nekrič na mňa!" povedala som roztraseným hlasom.

,,Dobre, prepáč" vydýchol si a objal ma.
,,Poď, musíme odtiaľ vypadnúť" ťahal ma za ruku do nášho auta. Kráčali sme veľmi pomaly a Lucas sa všade obzeral a kontroloval okolie.

,,Máme menší problém" pozrel sa na mňa.

,,Aký?"

,,Pri našom aute sú dvaja ozbrojený muži, takže budeme musieť rýchlo prebehnúť k autu. Možno budú strieľať, tak sa nezľakni" povedal mi a pohladkal ma po vlasoch.
,,Pripravená?" len som prikývla.

Chytil ma za ruku a začali sme rýchlo behať k autu. Všimli si nás muži v kuklách a začali po nás strieľať. Len sme sa zohli a bežali ďalej. Lucas otvoril auto, nasadli sme doň a on dupol na plyn a už sme frčali preč. Strieľali po nás ale netrafili. V aute bolo dosť dlho chvíľu ticho.

,,Prečo si nešla s Adamsom?" opýtal sa Lucas.

,,Nemohli sme ťa tam nechať. A kde vlastne je?" pozrela som sa nechápavo naňho.

,,Išiel na svojom aute. Povedal mi že si v aute, tak sme sa vrátili, že rýchlo odídeme ale ty si tam nebola. Poslal som ho preč a išiel pre teba"

,,Ďakujem" poďakovala som mu za záchranu.
,,Kam ideme?" opýtala som sa ho, keďže sme už nemali kam ísť. Myslím.

,,Mám chatu v týchto lesoch" povedal.

,,Chcem ísť domov!" už ma to nebavilo. Nechcela som s ním byť ani sekundu. Najlepšie mi bude domaa nie zažívať strach.

,,Vieš že tam nie si v bezpečí. Pôjdeš so mnou" rozkázal.

,,Nejdem nikam. Chcem byť doma a chodiť do práce. Nechcem mať s týmto nič spoločné. Chcem mať normálny život" zvyšovala som naňho hlas.
Chcel niečo povedať ale prerušila som ho.
,,Odvez ma domov" povedala som už úplne pokojne.

,,Ako si želáš" povedal, odbočil na moju ulicu a zastavil pri dome. Vystúpila som a buchla dverami auta.