Kamoš môjho brata

20.časť

Po ceste v aute sme sa len pozdravili a rýchlo som bežala domov. Otvorila som dvere, vyzula som sa a išla do izby. Bolo už niakych deväť večer, a tak som sa išla osprchovať. V sprche som si aj umyla vlasy. Po sprche som išla do izby skontrolovať či mám všetko pobalené, keďže už zajtra o takejto dobe budem v NewYorku. Bolo už asi desať večer, lebo moje sprchovanie trvá ako jedna hodina matiky. Takže nekonečnosť.
,,Ocko!!!! Už si pôjdem lahnúť!!!" kričala som na ocka z mojej izby a lahíňala si do postele.
,,Dobre Sári!!Dobrú noc!!" odkričal naspäť. Ja som sa otočila na druhý bok a odcestovala som do rýše snov.

,,Sári. Stávaj. O hodinu už máme byť na letisku." prebúdzal ma jemne ocko.
,,Hej, hej. Už idem." potvrdila som. Počkala som kým ocko vyjde z izby. Keď vyšiel tak som hneď schmatla mobil a pozrela čas 4:30. Vážne "super". Pomyslela som si a pokrútila hlavou. Postavila som sa a išla do kúpelne za sprievodu môjho milovaného rapu. Áno, mám rada rap. No a? Aj taký ľudia musia byť.
V kúpelni som si umyla zuby a učesala vlasy. Zamierila som si to potom do izby kde som už od včera mala pripravené sivé roztrhané džínsi a biely obtiahnutý crop-top.
Ešte som si spravila vysoký cop a mohla som ísť. V mojej izbe už nič nebolo. Len moja posteľ, ja a mobil. Všetky veci sú už na ceste do NewYorku. Zobrala som mobil a posledný krát sa pozrela na izbu. Spustila sa mi jedna slzička, keď som si spomenula čo som všetko zažila na tomto magickom mieste. Vyrastala som tu, a teraz? Odchádzam navždy preč z tohto domu. Ešte som si ju poskedný krát prešla pohľadom a vybrala sa ešte do Samovej izby. V nej nebolo už vážne nič. Bola prázdna a jediné čo mi pripomýnalo starú izbu boli steny. Boli biele s modrými pásikmy. Samo miloval modrú farbu. Raz si dokonca nafarbil vlasy na modro a potom toho ľutoval pretože sa mu babi posmievali že je ako decko. Pri tejto myšlienke som sa usmiala.
A vlaste. Keď už sme pri tom Samovi. Pohreb bude mať v NewYorku aby sme ho hocikedy mohli prísť pozrieť. Nadých, výdych a ja už zatváram hlavné dvere.
,,No poď Sári. Už sme mali byť na ceste." vyčítal mi otec. Len som sa naneho pozrela a zapozerala sa von z okna. Išli sme okolo školy, obchodov, barov, Tomovho domu, autobusovej zastávky a takto to pokračovalo ešte päť minút. Došli sme na letisko a ocko ma už hnal pretože sme už meškali. Zadychčaní sme horko-ťažko prišli do lietadla a sadli si na svoje miesta. Vzleteli sme a ja som po chvíli upadla do ríše snov.

------------------------------------------------------

Hello people. Po dlhšom čase kapitola. Ale mám dobré aliby.
1. Bola som zaneprázdnená výhovorkami prečo nemôžen ísť von.
2. Počúvala som pesničky.
A 3. Nechcelo sa mi.
Dúfam že vám takéto výhovorky budú stačiť.

Ako si myslíte že sa Sára vráti k Tomovi? Myslíte si vlaste že sa Sára vráti k Tomovi? Svoje pocity a myšlienky môžte napísať do komentárov. Určite ma poteší aj vote. A ak máte radi citáty tak na mojom profile je zbierka citátov a tam som aktívna dosť často. Takže doporučujem pozrieť. A vlaste ešte jedna vec. V médiách je moja obľúbená pesnička, nemá to žiadny hlbší dôvod.Takže zatiaľ ALOHA.

Vaša Jaja.