Kamoš môjho brata

25.časť

,,No vieš. Chcel som ťa vidieť a aj preto som prišiel že môj najlepší kamarát má dnes pohreb."povedal a usmial sa namňa.
,,Aha. A kedy si prišiel? A do kedy?" pýtala som sa ďalej.
,,Prišiel som okolo siedmej ráno. A tomuto sa asi potešíš. Ja tu..." dramatická pauza.
,,....budem bývať!!!!!" zakričal. Len som na ňho pozerala ako na najväčšieho debila a nič nehovorila.
,,No, povedz niečo." tešil sa a čakal kým niečo poviem.
,,Ja...len.....som zaskočená." odpovedala som pravdivo.
,,A zaskočená radostne alebo..?"
,,Jasné že z radosti. Ja...len že...prečo si mi to nepovedal?" akože som sa urazila.
,,Prekvapenieee." povedal a začal krútil rukami od radosti. Už som otvárala ústa keď v tom vošiel Ron.
,,Raňajk...čauuuuu Tom. Čo ty tu?" pýtal sa.
,,Čuuus bro. Však vieš čo tu robím." usmial sa Tom.
,,Hej, viem. Ale mal si prísť až zajtra." ocapil sa akože urazene Ron.
,,Áno mal, ale zajtra nejdu žiadne lietadlá." mikol nad tým plecami ako by to úplne normálna informácia.
,,A prečo ako zajtra neletia?" na túto otázku som čakala.
,,Nie neletia. Zajtra je totiž štátny sviatok." povedala som.
,,No a?" nechápal Ron.
,,Vtedy sa proste všetko zavrie. Napríklad obchody, letiská, autobusi a podobne." vysvetlil Tom.
,,Tak to je na hovno..." usúdil veľmi "optimistivký" Ron.
,,...No dobre, to je jedno. Proste sú raňajky tak šup-šup dole." dodal Ron a odišiel.
,,Ideme?" prerušil ticho Tom.
,,Môžeme." usmiala som sa na neho a vytrepala sa z postele. Až vtedy som si uvedomila čo mám oblečené. Krátke, čo kecám, veľmi krátke kraťase a to isté aj z bielim tielkom.
,,Možeš ísť dole. Toto trochu potrvám" povedala som pri tom ako som sa pozerala do zrkadla.
,,Ako chceš. A švihni si." prikázal a odišiel. Do pól hodini som vyzerala ako človek a zišla som dole. Tom a mojím otcom sedeli v kuchyni pri stole, Ron pozeral telku v obývačke a bloncku som nevidela.
,,Dobré ráno zlatíčko. Pri stole máš raňajky." pozdravil ma ocko na čo som mu len mikla hlavou na pozdrav ako každé ráno.
,,Kde je blon...Kate?" opravila som sa a pozrela sa na ocka.
,,.Zachvíľu príde. Išla ešte niečo vybavovať ohladom pohrebu." vysverlil mi a zas sa venoval Tomovi. A vlaste. Na raňajky sme mali wafle. M-i-l-u-j-e-m-w-a-f-l-e.
,,Sári. O hodinu vyrážame." oznámil mi otec keď som umývala riad.
,,A kd..." zarazila som sa keď som si spomenula že má vlastne Samo pohreb.
,,Čo si hovorila Sári?" vykukol ocko z novýn.
,,Nič, len že dobre." usmiala som sa naňho a išla do izby sa pripravovať.

¶¶¶¶

,,Samo. Dúfam že ma teraz počúvaš tam z hora bráško. Chcem ti len povedať že si bol ten najlepší kamarát akého si môže niekto priať. Určite mi budú chýbať naše prekrásne piatky v bare ale aj futbalové zápasy kde sme vždy vyhrávali. Chcem ti len povedať že som ťa mal veľmi, veľmi rád. Ak by som bol baba tak by som ťa pravdepodobne miloval. Ale to je na inokedy. No, ďalej.
Dúfam že sa máš tam hore v oblakoch výborne aj keď sme vždy dúfali že budeme skôr v pekle, ale to neni pravda. Pretože najlepší ľudia chodia do neba a ty nejlepší človek si. Lebo najlepší ľudia odchádzajú skoro. A ty si odišiel veľmi skoro. Ja ťa chcem len pozdraviť a popriať ti nech sa ti darí tam kde teraz si a že na mňa budeš dávať pozor.
Nikdy na teba nezabudnem bráško." dokončil svoju reč Tom na Samovom pohrebe. Bola krásna. A mne vyšli asi dve slzičky ktoré som si ihneď utrela. Lenže je tu jedna vec.....ešte mám reč ja.
,,Samo. Dúfam že ma teraz počuješ ty hovado lenivé. Chcem ti len povedať že som po tvojej smrti zmenila pohľad na svet. Vedela som že neni celý ružový, ale dúfala som že nebude celý čierny. Bol si svetielko v tme. Mala som ťa veľmi, veľmi, veľmi rada. Lenže už tu niesi. Mohli sme ešte prežiť veľa zážitkov. Mohli sme ísť do Barcelóny kde si vždy chcel ísť a možno by si ma niako dostal aj na niaku párty kde by si išiel aj ty s Tomom. Chcem len.....že....prosím dávaj na mňa pozor. Neviem si prestaviť že by som mala iného brata. Ty si bol pre mňa viac-menej všetko........už len poviem.
Nikdy na teba nezabudnem a pozdravujem teba aj mamu." dopovedala som a rozplakala som. Ihneď som bežala na záchody ktoré boli z niakeho dvôvodu aj pre dámy aj pre pánov. Zabuchla som dvere a zviesla sa po nich na zem. Revala som tam jak malé decko. Chcela som to všetko ukončiť. Ale......nešlo to. Samo by chcel aby som bojovala. V mojích myšlienkach ma prerušilo až klopanie na dvere.
,,Sári, pusti ma dnu. Prosím."
------------------------------------------------------

Hello. Dnes dlhšia časť ale mám na to dobrý dvôvod. Dnes sme skončili ôsmi v kategórii #friend.
Už o tom vyšla kapitola ale ešte raz. ĎAKUJEM.
A dúfam že sa dnes páčila kapitola.
A mám úple odveci otázku. Máte domáce zvieratko? A ak hej, aké?
To je na dnes všetko. Ahojte

Vaša Jaja