Za múrmi ✅

11

Margo

Najmenej polovica ľudí na svete miluje leto, no akonáhle sa teplota vyšplhá nad tridsať stupňov zalezú do svojich príbytkov a neprestajne sa sťažujú. Nie je leto predsa práve o tom?

Milovala som, keď mi slnečné lúče dopadali na pokožku. Dokonca som milovala, keď som cítila jeho nemilosrdné pálenie. Na šťastie na rozdiel od mojej kamarátky Blaire bola moja pokožka vždy sfarbená do hneda, takže ma slnko nikdy nespálilo. Nikdy som nepoužívala opaľovacie krémy, no napriek tomu som sa mohla pýšiť bronzovou pokožkou. A opálenie mi väčšinou vydržalo takmer celú zimu.

Blaire však bola iná. Jej pokožka by kľudne mohla konkurovať múke a v momente, keď ju slnko pohladilo prvými letnými lúčmi očervenela, ako paprika, čím sa jej pokožka farbou takmer vyrovnala prirodzene červeným vlasom, ktorými sa pýšila.

Ona ich síce odjakživa nazývala ryšavé, no ja som bola presvedčená o tom, že sú červené. Vždy som jej ich závidela. Už od malička, keď sme sa v škôlke skamarátili.

Naše kamarátstvo nebolo len tak obyčajné. Bolo výnimočné. Prekonalo už toľko prekážok, no napriek tomu sme boli vždy ako jedno telo, jedna duša.

Naše cesty sa rozišli až v momente, keď som sa rozhodla študovať kriminalistiku a ona na rozdiel odo mňa mala vždy v láske viac zvieratá, ako ľudí. Preto sa rozhodla, pre veterinu.

Prechádzali sme lúkou nachádzajúcou sa neďaleko ulice na ktorej bývala a robili to, čo sme robievali každú nedeľu.

V mestskom útulku sme boli vyzdvihnúť niekoľko malých štvornohých chlpáčov, ktorých sme následne venčili a doprali im aspoň na malý moment pocit, aký by sa im naskytol, keby mali milujúceho pána.

A mala som pocit, že presne tak nás aj vnímali. V momente, ako sme sa priblížili ku bráne útulku, ozývalo sa z klietok zúfalé kňučanie. Tak veľmi sa na nás tie nevinné stvorenia tešili.

Bolo to zvláštne, no v poslednej dobe mi pripomínali mojich väzňov. Boli rovnako zatvorení za bránami mreží, no jediný rozdiel medzi nimi bol ten, že ich duše boli nepoškvrnené.

,,Prečo odtiaľ neodídeš?" Prehovorila priťahujúc ku sebe jedného zo psov, Blaire.

,,Počúvala si ma vôbec, Blaire?" Mrzuto som sa obrátila jej smerom.

,,Iste. Celý čas sa sťažuješ, aké je to tam hrozné a ty si si potrebovala vziať dovolenku, aby si tú situáciu rozdýchala. Zajtra však máš opäť nastúpiť do práce, no ty si nie si istá, či sa tam vrátiš," odrecitovala moje slová z pamäti a ja som v tej mojej potrebovala zaloviť, aby som si bola istá, či som tieto slová skutočne vyslovila.

Napokon som však musela uznať, že Blaire mala pravdu.

,,Máš pravdu. Len...len sa obávam..."

,,Bojíš sa toho...toho Aarona. Je to jeho meno, však?" Prerušila ma Blaire s obavami v hlase.

,,Do riti, áno. Bojím sa, ako sa Vance zachová," posadila som sa do trávy a tvár si založila do dlaní.

Hneď na to sa však na mňa vrhlo niekoľko chlpatých guličiek. Svojimi mokrými jazykmi zaútočili na moju tvár a ja som sa zo smiechom prevalila na chrbát.

,,Blaire, no tak. Pomôž mi," kričala som so smiechom, načo sa kamarátka zvalila vedľa mňa na zem a časť z chlpáčov sa presunula ku nej.

,,Počuj, Margo," prehovorila, jemne od seba odstrkujúc dvoch malých psíkov.

,,Myslím, že by si tam mala ísť. Nebudeš predsa jediná dozorkyňa, ktorej sa kedy nejaký väzeň vyhrážal. Je to bežná súčasť tvojej práce. A ak zvládneš toto, zvládneš úplne čokoľvek. A ja o tom nepochybujem, Margo. Pretože ty na to máš dievča," zodvihla pred seba prst a ja som s úsmevom na perách prikývla.