Za múrmi ✅

49

Aaron

Prstami som prechádzal po nahej pokožke, na ktorej sa pod mojím dotykom tvorili zimomriavky. Hebká, hnedá od slnka. Krásna. Moja.

Sedeli sme na pláži a pozerali sa na nočnú oblohu. Margo sa to možno zdalo romantické, no ja som si viac užíval jej prítomnosť. Sedela predo mnou a hlavu si opierala o moje plece, takže som sa mohol kedykoľvek nadýchnuť vône, ktorá sa šírila z jej vlasov.

,,Myslím, že už sa nevrátiš," povedal som, pohľad upierajúc na súhvezdia, ktorých názvy som nepoznal.

Margo spozornela a telom jemne pomrvila. Pomaly hlavu natočila nabok, takže sa nosom jemne dotýkala mojej brady. Rukou mi prechádzala po líci a ja som prudko vydýchol.

,,Myslím, že sa nechcem vrátim," odvetila tichým hlasom, ktorý ma usvedčil v tom, že čosi nie je v poriadku. Tento fakt som si uvedomil už v momente, kedy som ju uvidel stáť na terase s veľkým kufrom pred sebou.

,,Ale?" Opýtal som sa a ruku, ktorou mi stále hladila tvár som vzal do mojej.

,,Žiadne ale," pokrútila jemne hlavou, no ja som sa pridusene zasmial.

Margo sa jemne odtiahla, aby mi mohla vidieť do tváre. Skúmavo pohľadom behala mojimi očami a ja som si tak mohol prezrieť jej nádherné hnedé.

,,Margo, chcem, aby sme ku sebe boli úprimní od začiatku. Chcem, aby to fungovalo. A najviac zo všetkého chcem, aby si sa už nikdy nemusela vrátiť," vyslovil som a uvedomil si, ako veľmi sebecky to musí znieť. No bol to fakt, ktorý som ovplyvniť nedokázal. A tiež, ani nechcel. Pretože som chcel len jediné, aby som nikdy nezažil ten pocit straty, ktorým som si musel prejsť.

,,Vždy tu bude niečo, prečo by som sa chcela vrátiť. Napriek tomu, že ostať chcem. Naozaj chcem," snažila sa ma presvedčiť, no musel som sa znovu zasmiať. Ona si to neuvedomovala, no neznela ani trochu presvedčivo.

,,Alebo niekto," povedal som viac menej pre seba, no moje slová sa ku nej samozrejme dostali a navyše, prekvapili ju.

,,O čom to hovoríš?"

,,Hovorím o Edenovi. A o tom, čo ste spolu mali," odvetil som s vážnym výrazom v tvári a ten jej takmer skamenel.

,,Vy ste boli v kontakte?" Prudko sa odtiahla a posadila sa o trochu ďalej. Nechcela, aby som sa jej dotýkal. Nie teraz.

,,Takže práve toto ťa trápi? Že ti Eden nepovedal pravdu? Isteže sme boli v kontakte. Vedel som o tebe všetko, Margo. Vedel som, že spolu bývate a tiež, že ste sa zblížili," pokrčil som plecami a už po stý krát sa v sebe snažil zahnať zlosť. Sľúbil som to. Sľúbil som to sebe. Prisahal som, že už viac nedovolím, aby odišla.

,,Nie...ja. Mrzí ma to. No tak to nebolo. Pobozkali sme sa, no...Edena mám rada. A možno...možno ho skutočne ľúbim. No bol jediný, koho som mala. Jediný, kto mi ťa aspoň z časti nahradil. Dá sa vôbec ľúbiť dve osoby súčasne? Ja...neviem a mrzí ma to," odvetila hystericky a prepukla v hlasný plač.

Pohľad na ňu ma bolel, no nevedel som, ako by som jej dokázal pomôcť. Nevedel som, čo by som mal povedať, aby som zastavil jej bolesť a zároveň tú svoju.

Napokon som sa zhlboka nadýchol a napriek hnevu ju vtiahol do pevného objatia.

,,Vedel si, že prídem. Však si to vedel?" Nariekala blízko môjho krku a ja som si ju ku sebe pritlačil ešte pevnejšie.

,,Nie. Nepovedal mi, keď si odišla," pobozkal som ju do vlasov a prstami prechádzal po trasúcom sa chrbte.

,,Hneváš sa na mňa?" Zasmrkala a hlavu si pritlačila do medzery medzi mojím krkom a plecom.

,,Je toho dosť, s čím sa musím vysporiadať, no zároveň ťa chápem. Chápem, prečo si sa zachovala tak, ako si sa zachovala. A keby nebolo May, ktorú som tu spoznal, myslím, že by som to nezvládol. Stretol som ju v bare a vypočula si ma. Nenadávala mi, nesúdila. Jednoducho ma chápala. Vysvetlila mi, ako si sa musela cítiť ty a ja som to vtedy pochopil. A vďaka tomu sa mi to celé podarilo rozdýchať. Dokonca aj fakt, že ťa Eden ľúbil. Zavolal mi a povedal mi to, ako keby to vôbec nič neznamenalo. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. No tak skurvene to bolelo," prudko som prižmúril oči a voľnou rukou si divoko prehrabol vlasy.

Margo pozorne počúvala a dokonca aj potom, ako som dohovoril, zo mňa nespúšťala zrak. Pohľadom blúdila po mojom tele a zastavila sa až na hrudi, na ktorú priložila ruku.

,,Máš nové tetovanie," zašepkala a prstom niekoľko krát obišla malý obrazec.

Jemne som prikývol a pozoroval jej ruku, ktorá mi pomaly putovala po tele.

,,Margo," vydýchol som, keď sa jej pohľad upriamil na mňa. A ja som si v tej chvíli uvedomil, že nech by sa stalo čokoľvek, nikdy by som ju nemohol prestať ľúbiť.

,,Chcem len, aby si vedela, že nech sa stalo čokoľvek, teraz si tu. Myslím, že sme sa stretli z nejakého dôvodu. Nemohla to byť náhoda. Nemohla. Chcem, aby si mi povedala, prečo si tu," povedal som potichu, načo Margo zmätene pokývala hlavou.

,,Už som ti to predsa povedala. Nemohla som tam...nemohla som žiť bez teba a..."

,,Chcem vedieť skutočný dôvod. Chcem, aby si tu ostala preto, pretože to chceš ty. Nie preto, že to chcem ja, alebo Eden. Chcem, aby si po prvý krát v živote urobila to, čo chceš skutočne ty. Aby si urobila rozhodnutie, o ktorom si presvedčená ty sama. Pretože ak nebudem mať istotu, nebudeš tu môcť ostať. Nebudem môcť žiť s pocitom, že sa to všetko deje len preto, že to chcem ja a ty sa znovu obetuješ pre niekoho iného. Margo, je to tvoj život. A je len na tebe, ako sa ho rozhodneš žiť. Chceš ho prežiť so mnou? Fajn, budem šťastný. Budem do riti tak veľmi šťastný. Ak ho ale chceš prežiť s Edenom, alebo so svojou rodinou, budeš šťastná ty a to je presne to, čo chcem," chytil som ju za bradu a na pery jej vtisol jemný bozk. Len taký, ktorý by jej dal najavo, že som tu. Že som tu pre ňu a som rozhodnutý žiť realitou. Nežiť pre seba, žiť pre ňu.

,,Vieš čo si myslím?" Zhlboka sa nadýchla a následne sa narovnala. Následne mi ruku položila na nahý hrudník, ktorý jej osvetľoval mesiac.

,,Myslím, že máš pravdu. To, že sme sa stretli sa stalo z nejakého dôvodu. Trvalo mi dlho, kým som na ten dôvod prišla, no teraz už to viem. Všetko to do seba zapadá. Otec, Dustin, Eden. Ty. Všetko čo sa stalo, malo svoj dôvod, no napokon ma to aj tak zaviedlo ku tebe. Som tu, Aaron. A nikam nejdem. Som tu," zašepkala a svoje telo obkročmo posadila na moje.

Ruky som položil na teplý chrbát a hlavu si oprel o jej hrudník.

,,V živote sa dokážeme naučiť takmer všetko, Margo. Naučíme sa písať, čítať, bicyklovať. Naučíme sa plávať. Dokážeme všetko, čo si zaumienime. No nikdy som sa nedokázal naučiť žiť bez teba." 

_________________________________________

❤

 Tak, máme tu predposlednú časť. Zajtra nás čaká epilóg, čím sa tento príbeh nadobro skončí. Oh, už teraz mi tak strašne chýbajú vaše komentáre. Najradšej by som tento príbeh pretiahla na sto častí, no viete, ako sa hovorí. V najlepšom treba prestať. Neviem síce, či by som pri tomto príbehu skloňovala slovo najlepší, ale to prirovnanie sa mi sem dokonale hodí. A tiež si myslím, že už by som zo seba nedostala nič viac. Ak sa to podarí, epilóg bude pravdepodobne dlhší, ako bežná časť, kedže je tam ešte mnoho, čo plánujem napísať, no už by nemalo zmysel to preťahovať. Takže, možno ho rozdelím na dve časti, ale publikovať ho budem v jednej. Veď uvidíte. Pokúsim sa ho napísať čím skôr, aby ste sa ma už zbavili 😁
❤