Za múrmi ✅

24

Margo

V momente, ako som si uvedomila čo je jej obsahom, dlaň mi prudko vystrelila k ústam.

Roztrasenými rukami som z obálky vytiahla väčšiu hotovosť peňazí a letenku, ktorá bola zakúpená na zajtrajší večer do Lomboku.

Unavene som si pretrela oči, aby som sa ešte raz presvedčila, či skutočne dobre vidím a posadila sa na posteľ. Hlavu som si založila do dlaní a premýšľala čo to malo znamenať.

Mohol za to Aaron? Chce, aby som za ním prišla? Prišlo mi to, ako jediné možné vysvetlenie. Čo ak to ale na mňa nastražil Dustin. Chce ma dostať niekam, kde by ma mohol mať pod kontrolou. Niekam, odkiaľ by som mu viac nemohla ujsť. Sám to dnes predsa povedal.

Sama som neverila tomu, čo mi moje vlastné myšlienky podsúvali. Isteže som vedela, že za tým stojí Aaron. Aj keď som netušila prečo.

Chcela som však urobiť tak závažné rozhodnutie? Skutočne som chcela odísť na úplne iný kontinent za chlapcom, ktorého som vôbec nepoznala a navyše ma tak odporne využil, aby sa mohol z väzenia dostať? Fajn. Možno to bol dosť dobrý dôvod, no stále som nemohla skutočne vedieť, či je nevinný.

Prudko som vydýchla a obálku, ktorá mi stále spočívala v rukách som položila pod vankúš a odkráčala do kúpeľne. Nutne som si potrebovala schladiť hlavu. Teplota vody sa ani zďaleka nerovnala horúcej, akou som sa sprchovala takmer stále. Napriek tomu, že som z duše nenávidela studenú vodu, tento krát mi padla výnimočne vhod.

Kvapky stekajúce po nahej pokožke spôsobovali, že sa mi na tele tvorili tisíce zimomriavok, no naoriek tomu som sprchovú hlavicu namierenú na svoju hruď zvierala v rukách čo najdlhšie.

S drkotajúcimi zubami som napokon prúd vody zastavila a natiahla sa po hnedom uteráku zavesenom na malom vešiačiku.

Zabalená, ako nevykuklený motýľ som sa vrátila späť na miesto, kde ma však čakal menší šok. Na posteli sedel otec z rukami prekríženými pred sebou a zrakom upierajúcim do zeme.

,,Obleč sa. Chcem sa s tebou porozprávať," prikázal mi a ja som sa okamžite s hŕstkou oblečenia v ruke, ktoré som si pred tým zložila na posteľ pobrala späť do kúpeľne.

,,Tak?" Opýtala som sa, keď som bola hotová a opatrne sa posadila na posteľ, čo najbližšie k miestu, kam som pred tým schovala obálku s letenkami a tiež peniazmi.

,,Kde si bola? A prečo si Erica nechala samého s Blaire?"

Márne som dúfala, že to pre tento krát nechá tak a jednoducho ma bude aspoň raz ignorovať v momente, kedy by sa to skutočne hodilo.

,,Zastavil ma Dustin. Chcel sa porozprávať," odvetila som pravdivo.

,,Dustin?" Otočil tvár mojím smerom a jedným kútikom úst mi jemne trhlo.

,,Áno," prikývla som.

,,Takže ste sa uzmierili? Ja som to vedel," výťazoslávne sa vystrel na posteli a ja som prekvapením stuhla.

Pre boha! Už len toto mi chýbalo.

,,Nie, oci," zaprotestovala som, no jeho pohľad ma donútil okamžite zavrieť ústa.

Nechcel počuť čo som mu plánovala povedať. Napriek tomu, že vedel že nič z toho, čomu sa pred malou chvíľou hovorila nie je pravda, nechcel si to pripustiť.

Protestne pokýval hlavou a vystrel pred seba ruku.

,,Povedz mi, že si sa konečne spamätala a dala tomu chlapcovi znovu šancu. Tak veľmi sa snaží, Margo. Ty to nevidíš? Aj keď...ja sa mu čudujem. Nerozumiem, že ťa už dávno neposlal kade ľahšie. Chlapec, ako Dustin predsa nemôže mať problém nájsť si akékoľvek dievča, no napriek tomu si vybral teba," hlasno vydýchol a mne sa v mysli okamžite prehral rozhovor s Dustinom, kedy mi povedal niečo veľmi podobné.

Otec nemohol chápať, ako sa cítim. Kiež by áno. Márne som dúfala, že by sa ma naopak zastal. Že by sa zodvihol a v momente, ako by som mu oznámila, ako sa ku mne Dustin správal, bežal by mu nakopať zadok. On by mi však neveril. Nikdy mi neveril a rovnako nikdy neveril vo mňa.

,,Možno to tak má byť, otec. Už viem, že nech urobím čokoľvek, nikdy pre teba nebudem dosť dobrá. No vieš čo? Možno už sa nechcem snažiť byť pre teba dobrá. A ak ma máš rád, budeš ma musieť akceptovať presne takú, aká som. Som tvoja dcéra a ty by si..."

,,Nie, to sa veľmi mýliš. Nemusím vôbec nič. A ani nechcem. Celý život som chcel, aby si sa mala lepšie, ako ja. Aby si si našla..."

,,Otec, do riti!" Prerušila som ho tento krát ja, načo ním prekvapene trhlo, no hneď na to prekvapenie na jeho tvári vystriedalo mračenie.

,,Povedz, čo ti tak veľmi chýba? Tak čo? Máš úžasnú manželku, zdravého syna a tiež...tiež máš mňa, no napriek tomu nás od seba všetkých celý život odháňaš. Správaš sa, ako nejaký despota! Už ma unavuje to tvoje neustále buzerovanie a poúčanie. Pochop, že zo mňa nikdy nevychováš svoj obraz. Nikdy! Pretože...pretože by som nikdy nechcela byť, ako ty," zrevala som so slzami v očiach a prekvapivo som neľutovala ani jediné slovo, ktoré som vyslovila.

,,Ako myslíš, Margo. Sama si sa rozhodla," zabručal a malátnymi krokmi opustil izbu, ktorú som ešte do nedávna volala mojou detskou izbou.

V jedinom momente som si však uvedomila, že už ani zďaleka nie som to malé dievčatko, ktoré sa svojmu otcovi bálo postaviť. Postavila som sa mu!

~

Sedela som na posteli a s rukami zaborenými do vlasov som sa kolísala sem a tam. Očami som zablúdila na hodiny visiace na stene a hlasno preglgla. Ak sa okamžite nepohnem, nestihnem autobus a tým pádom, ani večerný let o desiatej.

Vedľa seba som mala položený laptop, na ktorom stále veľkým písmom stálo Lombok.

Indonézky ostrov ležiaci len zhruba štyridsať kilometrov od Bali.

,,Bože, čo mám robiť?" Zakňučala som do dlaní a pohľad presunula ku skrini, kde sa skrýval cestovný kufor na kolieskach, zbalený a pripravený na cestu.

Prudko som vyskočila z postele a nepríčetne sa prechádzala z jednej strany izby na druhú. Premýšľala som prečo mi nezanechal aspoň jednoduchý odkaz. Taký, ktorý by som možno pochopila len ja sama. Čosi, čo sme vedeli len my dvaja a čo by ma usvedčilo v tom, že sa skutočne jedná o Aarona.

Oči som znovu nervózne presunula na hodiny. Už teraz by som autobus stíhala len tak - tak.

,,Ja...ne-nemôžem," mrmlala som si sama pre seba a zúfalo sa zvalila späť do postele. 

_________________________________________

❤
Ahojte milí moji. Tak čo myslíte, ako sa napokon Margo rozhodne?

Tiež sa vám chcem poďakovať za vašu podporu. Ani som nedúfala, že si vás príbeh ZA MÚRMI tak získa.  Robíte mi obrovskú radosť.
❤