Za múrmi ✅

15

Margo

,,Cole, môžeme sa porozprávať?" Zašepkala som čo najtichšie, keď som večer nastúpila do svojej v poradí druhej služby.

,,Vieš, že by si sem chodiť nemala. Ja tých strážnikov zabijem," pokýval nahnevane hlavou, no napokon pokynul rukou, aby som vstúpila do jeho kancelárie, kde bol tento krát sám.

,,Ja viem," povedala som potichu a obzerajúc sa po takmer totožnej kancelárii, akú som mala ja som pristúpila ku stolu, aby som sa posadila na jeho kraj.

Cole sedel za svojím stolom a nervózne si prechádzal po jemnom strnisku.

,,Tak?" Nadvihol so zívnutím obočie a lakťami sa oprel o stôl.

,,Ako to, že máš nočnú práve vtedy, keď aj ja?" Zamyslela som sa odrazu. Vedela som však, že som sa len snažila oddialiť náš rozhovor.

,,Margo, preto si sem určite neprišla. Proste to tak vyšlo a teraz to prosím vysyp," otrávene pretočil očami.

Skutočne som mu až tak veľmi prekážala?

,,Tak fajn," zhlboka som sa nadýchla. ,,Chcem odísť."

,,Fajn, ja ťa nedržím," pobavene sa zasmial nad mojimi slovami.

,,Ty mi nerozumieš. J chcem odísť z väzenia. Už tu viac nechcem pracovať," povedala som na jeden výdych a nervózne si zahryzla do pery.

,,Čože? Prečo? Prečo by si to robila? Môže za to Vance? Ja ho už tento krát vážne zabijem," vyprskol a vyskočil zo stoličky tak prudko, až sa prevrátila.

,,Upokoj sa, Cole. Aaron s tým vôbec nič nemá. Ide skôr o to, že začínam mať pocit, že táto práca jednoducho nie je pre mňa. Nezvládam to," presunula som pohľad na jeho prekvapený výraz, ktorý sa začínal skrúcať do podivnej grimasy.

,,Teraz sa skutočne správaš, ako malé sopľavé decko. Do prdele, Margo," zamračil sa na mňa, načo som sa na stole nervózne narovnala.

,,Čo ťa na tom tak štve?" Ľahostajne som pokrčila plecami.

,,Čo ma na tom štve? Tak ja ti poviem, čo ma na tom štve. Pokiaľ si neprišla pracovať sem do Nashwillu, ja som bol ten, kto pracoval v bloku A a každý deň sa musel pozerať na ksicht toho hajzla, ktorý mi preťahoval frajerku! Vďaka teba ma povýšili a nie. Ja sa tam už vrátiť nehodlám. Nie preto, že ty..." vystrel pre do mňa svoj ukazovák, ,,sa vzdáš po pár týždňoch. Na to zabudni. Aj keby som ťa mal priviazať o stoličku v tvojej kancelárii,neodídeš odtiaľto," zmätene krútil hlavou do strán a celým telom mu vystresovane trhalo.

Opatrne som zliezla zo stola a odstúpila od Colea na niekoľko krokov.

,,O čom...o čom to pre boha hovoríš?" Nadvihla som obočie a pohľadom skúmala Coleovu hnevom poznačenú tvár.

,,Vance! Ten skurvenec ju pretiahol priamo na nemocničnom lôžku hneď po tom, ako som mu ja rozbil hubu, ktorú mu ona musela ošetriť. A vieš ty čo? Hovno musela! Od začiatku sa správala, ako malá kurva!" Vyštekol a rukami si nervózne zašiel do vlasov. Prechádzal sa po miestnosti a prudko vydychoval. Občas sa na chvíľu zastavil, akoby nad čímsi premýšľal, no hneď na to sa znovu pustil do nezmyselnej chôdze, pri ktorej opisoval miestnosť.

,,Tá sestrička," zašepkala som viac menej pre seba, aj keď mi bolo okamžite jasné, že čiernovláska, ktorú som stretla na ošetrovni,musela byť spomínaná.

,,Monica," vyslovil jej meno s odporom a hneď na to si odpľul, akoby ho popálilo na jazyku.

Podišla som ku dverám a čo najtichšie opustila kanceláriu. Pomyslela som si, že pre Colea bude lepšie, ak sa so svojimi myšlienkami a pocitmi vysporiada sám. Navyše, sama som sa nepokladala za príliš dobrého poslucháča a tiež nie človeka, ktorý by dokázal komukoľvek rozumne poradiť. Nie, že by to odo mňa Cole prijal. Vlastne, bola som si istá, že nie.

Vo svojej kancelárii som si zaliala kávu vodou z kanvice, ktorú som si musela priniesť z domu. Ešte horúcu šálku som presunula stôl. Pokiaľ urobím povinnú ohliadku, bude mať akurát správnu teplotu.

S úsmevom na perách som prešla popri dozorcoch. Robert a stále neznámy strážnik, ktorý sa mi neunúval predstaviť o mňa krátko zavadili pohľadom a ďalej sa venovali partičke pokru, ktorý mali rozohraný.

Bola som si istá, že väzňom povinný režim v podobe zhasnutého svetla o desiatej v každej cele vyhovoval. Aspoň určite tým, ktorý ešte mali akúkoľvek, možno len malú šancu sa raz z väzenia dostať. O desiatej sa totiž pre nich začínal nový deň. Za malú chvíľu sa prebudia do nového dňa a celý kolobeh začne od znovu. Ale stále to bude o jeden deň menej.

Čo však taký Aaron Vance?

Pre neho už žiaden deň nedával zmysel. On žiadnu šancu nemal. Vo väzení prežije zbytok svojho života. Zostarne tu a napokon...napokon tu umrie.

Pomaly som prechádzala ku poslednej cele neobzerajúc sa viac po ostatných. Zaujímala ma len jediná. Posledná.

A on to vedel. Čakal na mňa. S povestným úškrnom na perách, na plno si uvedomujúc, aké muky mi spôsobuje keď v prítmí slabej lampy vidím jeho od pol pása hore nahé, potetované telo. Každý jeden farebný obrázok dokonale obkresľoval každý jeho sval.

Rýchlym krokom som sa presunula až tesne ku mrežiam, až sa moje telo oprelo o chladný kov. Ruku som pretiahla na druhú stranu na miesto, ktoré nikdy nemalo byť súčasťou môjho života. Do zóny, ktorá mala byť pre mňa navždy uzamknutá, zakázaná.

Prstami som zablúdila do strapatých hnedých vlasov, ktoré boli na moje prekvapenie až príliš jemné. Jemne som potiahla za pár prameňov, čím som jeho tvár prisunula až ku mrežiam. S úsmevom na perách si jazykom prešiel po spodnej pere a ja som hryzúc do tej svojej hlasno preglgla.

Naklonila som sa ku chladnému kovu a pritisla sa na vábne pery, ktoré neboli ani zďaleka tak drsné, ako duša ich majiteľa.

Aaronova ruka sa šikovne presunula ku môjmu telu a prudko ma prirazila o kovovú bránu, ktorá nás delila, načo som mu hlasno vydýchla do pier. Nezáležalo mi na to, či ma niekto počul. Možno by to pre mňa bolo najlepšie riešenie. Vyhodili ma a ja by som sa jednoducho mohla vyhovoriť na to, ako som podľahla šarmu sexy Aarona Vancea. Aké jednoduché.

Pri tejto myšlienke som sa musela usmiať do bozkov, ktoré mi Aaron tak nemilosrdne kradol. Začínala som mať pocit, že musím šalieť. Kedy som sa takto zmenila? Zmenila som sa vôbec? Možno len vyšlo na povrch moje pravé ja, ktoré roky tak dlho utláčal v úzadí môj otec. A Dustin.

Aarona ruka silno obopla môj zadok a napriek tomu, že ma mreže bolestivo tlačili na každom jednom kúsku tela jasne som vnímala, že pocity, ktoré moje telo úplne paralyzovali som nikdy pred tým necítila.

Pocity, ktoré vo mne vyvolávali potetované ruky kĺzajúce po mojom tele a pery patriace väzňovi vo mne vyvolávali túžbu tak silnú, že som mala chuť mreže, ktoré nás delili roztiahnuť holými rukami. Pocity, ktoré mi Dustin nikdy nedoprial. Tie pocity po ktorých som tak veľmi prahla a práve takýmto spôsobom som musela zistiť, prečo sa náš vzťah s Dustinom musel skončiť. Dnes už som vedela, že je koniec.

Unášaná presne týmito pocitmi som sa vrhla na Aaronove pery ešte dravšie. Moje telo tak veľmi prahlo po tele ktoré sa ma priamo nemohlo dotknúť. Po jeho teple.

V predstavách som mu prstami prechádzala po každom kútiku potetovanej pokožky. Telom sa mi prehnal hnev, ktorý do mňa vkladala nenaplnená túžba a silno sajúc Aaronovu spodnú peru som si neuvedomila, že som ju medzi svojimi zubami držala až pridlho a možno tiež prisilno.

Prudko som sa odtiahla lapajúc po chýbajúcom kyslíku a pohľad zaostrila na tmavý pramienok krvy stekajúci z plných pier. Nervózne som si zašla do vlasov, no pohľad na Aarona, ktorý si prešiel jazykom pomaly po rane na pere, nestrácajúc z tvári úškrn ma donútil ich ochutnať znovu.

Zranené, opuchnuté od mojich bozkov, až som na perách pocítila náznaky kovovej chuti po krvy.

,,Ty malá suka," zašepkal do bozkov a stisk na mojom zadku bolestivo prehĺbil.