Za múrmi ✅

18

Margo

S neutíchajúcim plačom som zbehla schodmi až na prízemie, kde ma pred vchodovými dverami zastavil mamin hlas.

,,Nechoď, Margo. Prejde ho to, uvidíš."

Tak veľmi som sa chcela otočiť, no bála som sa, že ak tak urobím všetka odvaha ma razom opustí.

Nesúhlasne som pokývala hlavou a z komody vzala kľúče od otcovho auta. Tušila som, že v momente, ako to zistí prinajmenšom pukne od zlosti, no nemala som na výber. Bez auta by som bola stratená a plne som si to uvedomovala.

Rýchlym krokom som prešla ku garáži pred ktorou stálo auto a do hrdzavejúcich dverí strčila kľúč.

Posadila som na koženú sedačku a rukami silne obopla volant. Na chvíľu som premýšľala, či robím správnu vec, no napokon som hlasno vydýchla a na malý moment, zabúdajúc na minulosť sa pohla v pred.

~

,,Čo tu robíš, Margo? Nemáš dnes náhodou nočnú?" Opýtal sa Dante keď som nedočkavo prestupovala z nohy na nohu čakajúc, kým odomkne prvé mreže do bloku A.

V momente, ako tak urobil som sa zosypala. S plačom som sa mu hodila do náručia a prekvapivo ma bez jediného slova prijal. Strážnik s ktorým mal dnes službu a ktorého som zatiaľ mala možnosť zahliadnuť len jediný raz pri obede v jedálni si nás s otvorenými ústami prezeral.

,,Nemala som kam ísť, Dante," zamrnčala som mu do hrude, načo mi jemne prešiel po vlasoch.

,,Mala by si sa pred nočnou trochu vyspať. V jednej z kancelárii strážnikov je posteľ. Poď, odvediem ťa tam," jemne ma za plecia odtiahol a ja som smrkajúc prikývla.

Odrazu som sa cítila tak zraniteľná. Ako malé dievčatko, ktoré tak veľmi potrebuje, aby mu ktokoľvek povedal, že bude všetko v poriadku a ono tomu môže naivne veriť. Tak veľmi som tomu chcela veriť.

Presne, ako sľúbil, sme sa už za malú chvíľu nachádzali v o čosi väčšej kancelárii, kde bola na miesto klasického zariadenia, aké som doposiaľ videla v kanceláriách aj staršia drevená posteľ a niekoľko kovových skriniek. Nechýbal tiež malý bar s niekoľkými fľašami koňaku.

Rýchlym krokom som si to namierila práve k nemu a natiahla sa po prvú fľašu, ktorá bola stále do polovice plná. Po tom, ako sa mi podarilo fľašu otvoriť som si ju priložila k perám a dopriala si poriadny dúšok.

Na tvári sa mi vystrúhala znechutená grimasa, no napriek tomu som si dopriala ďalší. Horká tekutina pomaly schádzala mojím hrdlom a telom sa mi rozliehalo príjemné teplo. Fľašu som položila späť na miesto a zrak obrátila na Danteho, ktorý mi venoval krátky úsmev.

,,Dievča, ty musíš byť v poriadnych sračkách," prehodil s nadvihnutým obočím a ja som ignorujúc jeho slová podišla k posteli.

,,Pospi si," nakázal mi a potichu sa vytratil z kancelárii.

A ja som sa takmer okamžite ponorila do hlbokého spánku.

~

,,Mal si pravdu," zašepkala som, opierajúc si hlavu o mreže. Dnes sa mi zdali ešte o čoši chladnejšie, ako inokedy.

,,Počuješ ma?" Zodvihla som pohľad do cely, no Aaron na moju otázku nereagoval.

Sedel na zemi v rohu cely a opieral sa o stenu. Kolená mal zohnuté pred sebou a pohľad neprítomne zapichával kdesi do šera cely.