Za múrmi ✅

25

Margo

,,Počkajte, prosím!" Kričala som za autobusom, ktorý sa práve pohýnal zo zastávky.

Za sebou som ťahala snáď tonový kufor, no vodič si ma zrejme nevšimol. So zvesenými plecami som sa zastavila len niekoľko metrov od zástavky a sledovala odchádzajúci autobus.

Napadlo mi, že to bolo možno znamenie. Môj nápad sa mi aj tak nezdal, ani tak zďaleka dobrý, ako pred pár sekundami a všetko odhodlanie zo mňa razom vyprchalo.

Posadila som sa na lavičku zástavky a kufor si zložila pred seba. Lakťami som sa oprela o jeho vrch a zadívala sa na cestu, ktorou sa každú chvíľu prehnalo nejedno auto.

,,A je po spobode" zašepkala som do prázdna, keďže sa už okrem mňa na zástavke autobusu nenachádzal nikto iný.

Pohľad som upierala pred seba keď som si všimla čosi, čo mohlo byť tiež znamenie číslo dva.

,,Odvolávam," povedala som nahlas a ťahajúc kufor som sa rýchlym krokom presunula k prechodu a šikovne prebehla na druhú stranu, kde postával vedľa auta taxikár a pofajčieval práve cigaretu.

,,Môžete ma hodiť na letisko?" Odvetila som lapajúc po dychu, načo si ma muž v stredných rokoch s jemným porastom na tvári prekvapene prezrel.

,,Prepáčte, slečna, ale mne už na dnes padla," odvetil a ohorok z cigarety dôkladne zašliapol špičkou topánky.

,,Dám vám dvojnásobok, alebo...alebo trojnásobok. Koľko len chcete. Prosím," založila som si ruky v prosebnom geste.

Muž na chvíľu zaváhal, no napokon neochotne prikývol a ja som sa nečakajúc na neho posadila do auta. Hneď na to som si však spomenula na kufor, ktorý stále postával vedľa auta a dvere znovu otvorila, no taxikár ma mávnutím ruky zastavil.

,,Hodím vám ho do kufra."

,,S tichým, ,,ďakujem" som prikývla a dvere za sebou znovu zabuchla.

~

Na letisko som dorazila práve včas. Práve som začula, ako vyhlasujú môj let, a tak som sa rýchle náhlila k terminálu, no v tom momente ma čiasi ruka zastavila.

,,Máš šťastie. Práve som sa chystal nastúpiť do lietadla," chytil ma za lakeť, načo som sa prudko otočila tým smerom.

,,Aaron? Oh, kto si?" Zmätene som sa opýtala?

Zarazila ma priam desivá podobnosť s Aaronom. No čosi ich napriek tomu rozlišovalo. Na tomto tele, na žiadnom z viditeľných miest som nezazrela jediné tetovanie.

,,Eden Vance," vystrel pred seba ruku a mne bola ich podoba okamžite jasná.

,,Neveril som, že skutočne prídeš. No môj brat ma donútil, aby som pricestoval, vlámal sa do vášho domu a nastražil tam tú obálku. Chápeš to? Je to totálny blázon," vysypal zo seba skôr a než som stihla akokoľvek zareagovať vytrhol mi z ruky kufor a ťahal ma ďalej, aby sme let nakoniec nezmeškali.

,,Tak čo, Margo. Ako ide život?" Ozval sa, keď sme sa konečne usadili v lietadle.

Začínalo mi byť trápne, ako na neho zízam s otvorenými ústami posledných dvadsať minút, no šok, ktorý som práve prekonala mi nedovoľoval použiť jazyk.

,,Kurnik dievča, ty si nejaká divná," pokrútil hlavou a tvár sa mu skrčila v podivnej grimase.

,,Ja...prepáč, len. Stále som z toho celého...proste..."