Za múrmi ✅

34

Margo

Sedela som na pláži a užívala si teplo, ktoré mi dopadalo na pokožku. V inom prípade by som pre podobný pohľad na more vraždila. Dala by som všetko za to, aby som na podobnom mieste mohla žiť. V inom prípade...

,,Ahoj," pozdravil potichu Aaron a posadil sa na miesto vedľa mňa.

Okrem nás sa na pláži nenachádzal takmer nikto. Okolo nás prebehlo niekoľko bežcov, dokonca aj bar v ktorom sme boli naposledy zíval prázdnotou.

,,Ahoj," odzdravila som, no nespúšťala som zrak z jemných vĺn, ktoré sa dvíhali na hladine.

,,Hneváš sa?" Opýtal sa popri tom, ako sa naťahoval za malou skalkou, ktorú následne hodil do vody. Na hladine jemne čľupla, no prúd vody okamžite zakryl akúkoľvek stopu.

,,Nehnevám. Som len sklamaná," priznala som a ruky zaborila do teplého piesku. Narazila som pri tom do Aaronovej ruky, ktorá spočívala na rovnakom mieste. Prudko som ju však stiahla späť ku telu.

,,Potreboval som to rozdýchať. Popremýšľať nad tým čo bude správne pre mňa, ale hlavne pre teba. A tak som dospel k záveru, že ťa tu nebudem nútiť ostávať. Dokonca ťa nebudem ani presviedčať. Dnes sa ozveš rodičom a povieš im, že si v poriadku. A potom bude už len na tebe, ako sa rozhodneš. Máš čas. Môžeš ostať, ako dlho budeš chcieť. No ak sa budeš chcieť vrátiť domov, nebudem ti nijakým spôsobom brániť," vydýchol a pohľad zo zeme zodvihol na miesto, kam som sa pred tým pozerala ja.

,,Ja...neviem. Neviem, čo mám na to povedať. Som z toho všetkého zmätená," vydýchla som a prudko sa otočila smerom, kde sedel Aaron.

,,Nemusíš hovoriť vôbec nič," prešiel mi končekmi prstou jemne po líci a ja som pod jeho dotykom okamžite zatvorila oči.

,,Vieš. Verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. To, že som sa ocitol v tom väzení. Že som možno mamu zbavil trápenia aj keď spôsobom, akým by som to neurobil nikdy z vlastnej vôle. Možno to však tak malo byť. A napriek tomu, akou stratou som si prešiel v tom väzení som stretol teba. Bol som presvedčený, že tam ostanem navždy. Že tam umriem. No keď som stretol teba zažil som pocit, na ktorý som takmer zabudol, že existuje. Cítil som nádej. Prišla s tebou a ja som vedel, že jedine vďaka tebe sa môžem dostať z tej diery. Možno si mala pocit, že som ťa nechutne využil, no musíš mi veriť, že už vtedy som chcel byť len s tebou. A jediný spôsob, ako to urobiť bolo použiť ťa. No napriek tomu všetkému som bol sebecký. Pretože som sa nikdy neopýtal, či chceš to isté aj ty," hovoril bez jedinej prestávky, dokonca som mala pocit, že počas tých slov ani nedýchal.

,,No ty si za mnou chodila. A ja som tomu veril. Ale neviem, či to chceš rovnako aj teraz," doplnil a jednu z rúk vzal do jeho teplej dlane.

Zelené oči upieral do mojich a ja som sa po jeho slovách cítila, ako znovuzrodená. Uvedomila som si, že to boli presne slová, ktoré som potrebovala počuť. Nepresvedčili ma, no cítila som po nich akýsi vnútorný pokoj, ktorý ma na malý moment donútil usmiať sa.

,,No ja chcem teba. Nie život bez mojej rodiny. Bez priateľov a tiež bez môjho starého života," odvetila som napokon a pokoj, ktorý sa črtal v Aaronovej tvári teraz vystriedalo mračenie.

,,Chceš mňa, no nechceš tu ostať," prikývol a nervózne si voľnou rukou zašiel do vlasov, ktoré teraz postávali všetkými smermi.

,,Možno...možno by sme si mohli užiť ten čas, ktorý nám ešte ostáva," zašepkala som.

,,A urobím všetko preto, aby si si ten čas užila. So mnou," zašepkal mi blízko pri uchu a jemne ma pobozkal na líce.

Hneď na to sa prudko postavil a nastavil ku mne ruku, aby som sa postavila tiež.