Za múrmi ✅

23

Margo

,,Margo," prehovorila odrazu potichu Blaire a mne nemohol uniknúť jej razom vážny výraz.

,,Nechcem ťa desiť, no už dobrú chvíľu sa za nami vlečie nejaké auto. A myslím, že nás sleduje."

Pomaly v snahe urobiť to čo najmenej nápadne som sa otočila, aby som skontrolovala situáciu. Blaire sa nemýlila. Na príjazdovej ceste jedného z domov postávalo tmavé auto, ktoré mi nebolo ani na malú chvíľu cudzie.

,,Dustin," precedila som cez zuby a otrávene som pohľad presunula na Blaire.

,,On ťa vážne sleduje?" Prekrížila si naštvane ruky na hrudi a už-už sa chystala vyraziť priamo k autu, no včas som ju rukou zastavila.

Vedela som, aká dokáže byť Blaire prudká a nič som v tej chvíli neplánovala nechať na náhodu.

,,Pôjdem za ním. Postráž prosím na chvíľu Erica, hneď som späť," oznámila som a skôr než by ma mohla stihnúť zastaviť, čo by určite urobila som vykročila k autu.

Dustin sa obomi rukami opieral o volant, no neunúval sa vystúpiť. V momente, ako som sa ocitla vedľa auta stiahol okienko spolujazdca a privítal ma so širokým úsmevom.

,,Čo chceš, Dustin?" Zastavila som sa tesne pred dverami.

,,Nastúp si, prosím," natiahol sa za dverami, ktoré s ľahkosťou otvoril.

Oh, aké galantné.

,,Nikam s tebou nejdem," prekrížila som si ruky na hrudi a zaujala protestný postoj.

,,To ani nemusíš. Len som chcel, aby sme si pohovorili v súkromí," presunul svoj pohľad na Blaire, ktorá sa pomaly spolu s kočíkom približovala. Nemohol mi uniknúť jej naštvaný výraz.

,,Tak...tak fajn," privolila som nakoniec a neochotne nastúpila do auta, ktoré mi tak veľmi pripomínalo, ako veľmi sa môj život skomplikoval v priebehu niekoľkých týždňov.

V momente, ako som za sebou zatvorila dvere sa však auto prudko rozbehlo a ja som prekvapene zalapala po dychu.

,,Čo to robíš?" Zrevala som a trup natočila k Dustinovi, ktorý sa nepríčetne pozeral pred seba a rukami silno zvieral volant.

,,Nechcem bez teba žiť," precedil cez zuby a na malý moment sa mi zadíval do tváre.

,,Čo...čo to s tým má spoločné?" Opýtala som sa zmätene uvedomujúc si, že auto každým ďalším prejdeným metrom zrýchľovalo.

,,Chcem, aby si sa ku mne vrátila, Margo," nervózne pokrčil plecami. Spodná pera sa mu chvela, ako by sa mal každú chvíľu rozplakať.

,,Zastav prosím, Dustin a v pokoji sa porozprávame," snažila som sa ho upokojiť, no márne.

,,Nie, Margo. Neverím ti. Znovu utečieš. Vždy odo mňa utečieš. Utečieš za ním," prudko privrel oči v snahe zadržať slzy, ktoré mu pomaly napĺňali oči.

,,O čom to hovoríš?" Protestne som pokývala hlavou.

,,O Aaronovi. Včera som ho videl v správach. Potetovaný hajzel. Presne, ako som hovoril. To sa ti páči, Margo? To si mohla povedať hneď. Jedno by som si kvôli tebe možno predsa len dal vytetovať," škodoradostne sa zaškeril, no mne skôr jeho smiech prišiel hrôzostrašný. Ako smiech psychopata, ktorý môžete vídať v akomkoľvek béčkovom horore.

,,Nie..."

,,Ak si ťa nevezmem ja, príde si po teba. Viem to," prerušil ma skôr, než som sa stihla akokoľvek brániť.