Srdce bojovníka ✔️

3. kapitola

„Vstávaj!" zajačal strážnik nado mnou a skopol ma z tvrdej lavice, na ktorej som ležala v tmavom žalári. Bolo to prvýkrát, čo som sa prebrala od vtedy, ako som v prístave stratila vedomie. Nepovedala som ani slovo. Bolo mi to všetko jedno!

Strážnik ma s chvatom vytiahol na nohy a vliekol ma chladnými chodbami. Pozrela som sa na neho a zastala som.

„Loď?" spýtala som sa s nádejou v hlase, „našiel sa niekto?"

Posotil ma k mrežiam, a keď som si myslela, že mi už neodpovie, zašomral si popod nos: „Nikto."

Nebolo mi treba viac. Vo mne sa rozlialo ešte väčšie prázdno, ale pocítila som aj niečo viac. Premkla ma čistá beznádej a vzkypel vo mne obrovský hnev. Týmto som si už raz prešla, ale dnes to bolo tisíckrát horšie a tisíckrát bolestivejšie. Nechcela som tomu znovu podľahnúť.

Strážnik sa nestihol ani nadýchnuť a už letel k zemi. Dopadol s rachotom a s vyrazeným dychom. Rozbehla som sa ku schodisku, no z hora už bolo počuť dupot ťažkých čižiem. Poobzerala som sa okolo seba a hľadala niečo, čo by mi mohlo pomôcť. Schmatla som prvé, čo mi prišlo pod ruku. Zo steny som strhla gobelín a obmotala som si ho okolo ruky a vytiahla som z neho kovovú tyč, ktorou bol prichytený o stenu. Aspoňže je kovová!

Päť vojakov sa vyrútilo priamo na mňa. Nič ma nezastavilo! Všetko nahromadené vo mne, bolesť a zlosť, sa predrali von a oni mali tú smolu, že sa mi priplietli do cesty. Bojovala som a ani jednému zo strážcov som nedovolila priblížiť sa ku mne. Aj keď žiadne smrteľné zranenie neutŕžili, zo zeme sa nikto z nich nezodvihol. Fučali a vzlykali a zo mňa postupne vyprchával adrenalín, ktorý sa mi nahrnul do žíl. Prihnalo sa ešte ďalších dvadsať strážnikov a vojakov, no ja som už o ďalší boj nestála.

Spútanú ma dotlačili až do veľkej siene a tam ma sotili na kolená.

„Vaše veličenstvo?" povedal vojak stojaci za mnou.

„Ale no tak, Ansgar. Takto sa správame k hosťom?" povedal muž sediaci na tróne s korunou na hlave. Ale viac ako to, že som sa ocitla pred samotným kráľom, ma rozptyľoval neznesiteľný zvuk, ktorý sa niesol celou sálou.

„Čo to, dopekla?" povedala som podráždene a začala som sa okolo seba obzerať, ale strážnici ma znovu strhli k zemi.

„Prosím?" Kráľ zdvihol jedno obočie.

„Ale nič."

„Preukáž trochu úcty!" povedal znovu ten istý strážnik.

„Vidím, že guráž ti nechýba," povedal kráľ, „ale, čo si, dopekla, robila v tom prístave?"

„Prepáčte, vaše veličenstvo," zavrčala som pomedzi zuby, „ale do toho vás nič!" Ale on sa len zasmial.

„Zachránila si mi život."

Čo? Pozrela som sa na kráľa pozornejšie. Jasné bol to ten chlap, ktorý sa snažil dostať na loď tesne pred výbuchom.

„To mi chcete povedať, že som zachránila kráľa, ale svojim priateľom som nepomohla?" To je irónia! Niekto si zo mňa zrejme strieľa! Dopekla!

„Nemali ste tam vôbec, čo hľadať!"

„Nemali, keby ste si vy plnili svoje povinnosti!" vybehla som na kráľa a čakala som ďalší úder od niektorého z vojakov, ale žiadny neprišiel. Kráľ ho zadržal mávnutím ruky.

„Čo tým myslíš?"

To som už sklonila hlavu a nereagovala na jeho otázku.

„Dobre, mysli si, čo chceš. Ale za to, že si zachránila môj život sa ti odvďačím."

Chcela som niečo povedať, ale umlčal ma. „Nie, neprerušuj ma. Povedali mi, že si spacifikovala piatich mojich mužov. Vojakov kráľovskej stráže! Preto ti dávam na výber. Môžeš sa stať jedným z nich."

„Ale, vaša výsosť! " zaprotestoval chlap, ktorý stál po jeho boku a až doteraz som ho neregistrovala.

„Jedným z vašich vojakov?" spýtala som sa nechápavo.

„Áno, alebo si odsedíš v žalári štyri mesiace za vzniknuté škody na kráľovskom majetku a následne budeš vyhostená z kráľovstva," pokračoval kráľ a námietky svojho radcu nechal bez povšimnutia.

Pomaly som zodvihla zrak a dala doňho všetko svoje pohŕdanie.

„Viem, že si prišla o svojich blízkych. Nemáš sa kam vrátiť. Naozaj ti rozumiem."

„Ničomu nerozumiete!" skríkla som.

„Nemusíš sa rozhodovať hneď. Ansgar, Barden, odveďte ju naspäť a priveďte ju, keď sa rozhodne. Do vtedy ti začne ubiehať trest vo väzení."

Dvaja strážnici ma zodvihli a začali ma odnášať smerom ku schodisku. Ale ten prekliaty kráľ má pravdu, nemám sa kam vrátiť! A do tej prašivej cely sa tiež nechcem vrátiť!

„Dobre, beriem to." Zastala som, až sa obaja strážnici zrazili a ja som sa otočila tvárou ku kráľovi a videla som jeho drzý úškľabok, ktorý sa mu rozlial na jeho prekvapivo príťažlivej tvári. Najradšej by som mu jednu vrazila, ale to by mi už asi neprešlo.

„Pripravte jej izbu v časti, kde sú ubytovaní aj ostatní z môjho kráľovského vojska." povedal kráľ a jeho poradca očervenel zlosťou.

„Ako sa vlastne voláš?" dodal kráľ.

„Aislynn. "

„Tak Aislynn, čo spravíme ako prvé?" spýtal sa ma so zdvihnutým obočím.

„V prvom rade by ste mali postŕhať všetky tie sprostosti, čo visia po stenách cestou do žalára, inak vám nezostane ani jeden bojaschopný vojak, " povedala som celkom vážne a sálou, v ktorej sme stáli, sa ozval kráľov smiech.