Srdce bojovníka ✔️

10. kapitola

Niall mi priblížil svoj plán o požiadaní pomoci kráľa severného kráľovstva. Musela som sa narýchlo pobaliť a Ansgar mi pomohol s rozdelením vojakov, keďže niektorí musia zostať na hrade a ostatní pôjdu s nami na cestu. Nevedela som, čo všetko je mojou úlohou a potrebovala som so všetkým pomôcť. Ale bola som rada, že ma zavalili toľkými povinnosťami. Nemusela som ešte premýšľať nad tým, čo sa stalo, nad otcom a nad brošňou. Ešte som sa tým nechcela zaoberať. Nebola som na to pripravená.

„Zlatíčko, čaká nás dlhá cesta. Zvládneme to, áno?" prihovorila som sa svojej kobylke. Čakala už na vystrojená a videla som, že sa jej to veľmi nepáči. „Neboj, prejdeme týmito oficialitami a sľubujem, že budeš znovu voľná." Pohladkala som ju po čiernej srsti. Vysadla som do sedla a zaradila sa do nášho sprievodu.

„Kde máš uniformu?" spýtal sa ma Niall. Vytiahla som kabát z tašky, ktorú som mala pripnutú k sedlu a otrčila mu ho pod nos.

„A nohavice? Prosím ťa, obleč si to, nejdeme na prechádzku, ale na oficiálnu návštevu susedného kráľovstva."

„Fajn, prekročíme hranice a oblečiem si to." Prekrútila som očami a vopchala som uniformu naspäť. Nevšímala som si ďalšie protesty a vydala sa na cestu.

Klusala som po boku Ansgara a za nami sa na svojom hnedákovi niesol Barden. Po očku som sledovala ich reakcie. Naozaj neviem pochopiť, ako s tým môžu byť v pohode. Predsa len oni tu boli dlhšie a myslela som si, že práve Ansgar má našliapnuté stať sa veliteľom.

„Čo je?" zahučal práve Ansgar. Zaskočilo ma jeho nevrlé správanie.

„To sa nevieš rozprávať normálne?" Pozrela som sa priamo pred seba, ale Ansgar neodpovedal.

„To ťa stále žerie to, že som ťa spacifikovala tým gobelínom?"

Prižmúril oči a ja som pochopila, že som trafila klinec po hlavičke.

„Teba musí strašne štvať, že som sa dostala na tvoje miesto. Ale ja som vážne o to nestála, tak sa aspoň snaž so mnou vychádzať normálne."

Ansgar si nahlas vydýchol, skoro som prepočula, čo povedal.

„Čože?"

„To ja som navrhol, aby si sa stala veliteľom, tedal veliteľkou."

„Čože?" Stále som to nemohla pochopiť.

„Ja som ti vravel, že sú z teba všetci namäkko," ozval sa Barden spoza nás. Ansgar sa otočil za ním a zasmial sa. Prvýkrát som počula jeho smiech.

„To vám všetkým načisto preskočilo?" spýtala som sa, pretože iné vysvetlenie som nenašla.

„Hej, pozri, naozaj vynikáš v boji a k tomu máš neskutočné myslenie, to čo si predviedla v tom lese a všetko naokolo. Navyše vyžaruje z teba prirodzená autorita a myslím, že sa ťa všetci tak trochu boja."

„No super."

„A napokon, kráľ ti vo všetkom dôveruje."

„Ešte mi povedz, že aj korunu mi bude chcieť položiť na hlavu."

„O chvíľu možno aj to bude."

Pozrela som sa na neho skeptickým pohľadom. „Tak to by sa na severe musel roztopiť všetok sneh a u nás by muselo naopak začať snežiť. Iba vtedy by som to dovolila," povedala som a popohnala kobylku. Potrebovala som si prečistiť hlavu, a tak som si dopriala potrebnú odstup od celého sprievodu.

************************************

Na noc sme si postavili tábor pre celú našu výpravu. Usadila som k môjmu stanu, ďaleko od všetkých. V rukách som držala obe brošne, ktoré som teraz vlastnila a hlavou sa mi nieslo neskutočne veľa myšlienok. Môj otec bol veliteľ stráží a ja som o tom vôbec nevedela. Prečo mi to naši nepovedali?

„Nechceš sa pridať k ostatným? Nemusíš tu byť sama?"

Otočila som sa za hlasom, ktorý ma vytrhol z mojich myšlienok. Niall sa postavil predo mňa s prekríženými rukami na prsiach. Ale ja som pokrútila hlavou a snažila sa zdvihnúť kútiky do úsmevu.

„Ako dlho ešte pôjdeme?" spýtala som sa nakoniec.

„Ešte asi štyri dni kým neprídeme k hranici, a potom ešte tri dni k hradu kráľa Declana."

Prikývla som.

„Dnes sme na teba hodili dosť veľa vecí, asi sme to mali dávkovať postupne," povedal Niall a prisadol si ku mne.

„Asi áno, ale nejde len o to." Podala som mu jednu z brošní. Prekvapene na mňa pozrel.

„Čo je s ňou?"

„Pozri sa na ňu lepšie."

„Branson Arth," čítal Niall nahlas, „kto je..."

„Môj otec," skočila som mu do reči a podala som mu aj druhú brošňu, na ktorej bolo moje meno.

„Tvoj otec? A ty si o tom nevedela?"

„Nemala som o tom ani tušenia, ale napadlo mi, či o ňom niečo nevieš," povedala som s nádejou.

„Prepáč, nepočul som to meno, ale keď sa vrátime, môžeme to pozrieť v nejakých záznamoch. Vieš, ono velitelia sa dosť často menili."

„Tak to nie je veľmi upokojujúce. Nie je to práve to, čo som chcela počuť." Zazubila som sa na neho.

Niall zdvihol ruky v obrannom geste. „Tak sa nenechaj zabiť a všetko bude v poriadku."

„Vďaka za úžasnú radu, určite si ju zoberiem k srdcu." Vzala som si obe brošne naspäť k sebe.

„Ale vyzerá to tak, že som sa nemýlil. Ty máš bojovníka v sebe." Usmial sa na mňa.

„Asi máš pravdu."

„Som kráľ, samozrejme, že mám pravdu!"

Zasmiala som sa nad jeho poznámkou a pokrútila hlavou.

„Prečo vlastne ideme práve do severného kráľovstva?"

„Pred niekoľkými desiatkami rokov sa už o niečo podobné usiloval môj starý otec. Neviem prečo to vtedy nevyšlo, ale popravde kráľ Declan je naša jediná možnosť. Len dúfam, že nás neusmažia zaživa skôr, ako im stihneme povedať naše dôvody." Niall si všimol môj nechápavý výraz. „Ty si nepočula legendu Kráľovstva štyroch živlov?" Keďže mu došlo, že netuším o čom rozpráva, pustil sa do rozprávania.