Srdce bojovníka ✔️

9. kapitola

Po noci, keď sme s Niallom zavítali medzi obyčajných a životom skúšaných obyvateľov kráľovstva, som v ňom naozaj videla odhodlanie urobiť niečo pre svoj ľud. Snažil sa, ale teraz je najvyššou prioritou zbaviť sa nepriateľa.

V to ráno som konečne začala trénovať s ostatnými vojakmi kráľovskej armády. Musím sa priznať, že môj prvý tréning dopadol katastrofálne. Teda aspoň podľa mňa. Pot sa zo mňa lial a myslím, že keby ho niekto odmeral, bolo by ho viac ako len pár litrov. No nevadilo mi to viac ako pohľady ostatných mužov armády, ktoré boli neskutočne neznesiteľné.

„Nemala by si sa predsa len šetriť? Je to tvoj prvý poriadny tréning a neviem či sa pokúšaš privodiť infarkt sebe alebo nám ostatným, keďže s tebou musíme držať krok, aby sme nevyzerali úplne nemožne." Barden si zastal ku mne a podával mi pohár s vodou. S vďakou som ho prijala a poobzerala som sa okolo seba.

„Preto na mňa tak pozerajú? Aby ma mohli prepichnúť hneď ako sa vysilím?"

„Čo to trepeš? Prečo by na teba útočili?"

„Myslíš, že neviem ako tu každému prekážam? Viem, že by boli radšej, keby som bola za hranicami kráľovstva."

„Tak to sa dobre pletieš! Pozri sa na nich lepšie. Nevidíš to? Všetci ťa obdivujú. O ničom inom sa tu nehovorí, len o tom ako si sa zachovala v lese. Zachránila si kráľa, kráľovstvo a skoro umrela. A ešte k tomu si žena. Nečuduj sa, že pre teba majú všetci slabosť!"

Zostala som zaskočená, takto som to doteraz skutočne nevnímala.

„Pozri sa znovu. Každý jeden by si nohy a ruky dolámal, len aby ti mohol pomôcť, keby si to s tým tréningom prehnala. Preto už, prosím ťa, prestaň s tým bezduchým mláteným do tej úbohej figuríny!"

Rozosmiala som sa a nasledovala som Bardena so všetkými vecami, ktoré som pri dnešnom tréningu využila, do úschovne. Hneď na to sme počuli ohlásenie príchodu kráľa. Vyšli sme pred dvere, aby sme počuli, čo nám prišiel povedať. Prekvapil ma však otravný zvuk, ktorý sa niesol celou miestnosťou. Ten istý, ktorý ma prenasledoval už od môjho vstupu do tohto hradu.

„Čo sa tak ošívaš?" zašepkal mi Barden do ucha.

„Ty to nepočuješ, je to hrozne otravné!"

„Akože čo? Ten kráľov monológ?"

„Nie! Myslím to hnusné vrnenie. Ty to nepočuješ?"

Barden pokrútil hlavou a mne začínalo dochádzať, prečo sú ostatní tak v pohode. Počujem to len ja! Už mi ozaj šibe! Snažila som sa nevšímať si to a namiesto toho som sa zamerala na slová kráľa.

„A preto by som vám chcel oznámiť dve dôležité informácie. Prvou je to, že sme konečne našli riešenie na situáciu, ktorá sa nám tu vyskytla s kráľom Raiganom. Zatiaľ sa pripravte na cestu, ostatné vám povie veliteľ."

Všetci sa začali prekvapene obzerať.

„Áno, to je druhá vec, ktorú som vám chcel oznámiť. Keď zomrel môj otec, veliteľ jeho vojska z tejto pozície odstúpil a ako viete, od vtedy som hľadal toho správneho vojaka. Som rád, že som počkal, pretože som ho spoznal až teraz."

Znovu sa ozval šepot a všetky oči sa upriamili na mňa.

Čože? To musí byť nejaký omyl!

Ale nebol. Kráľ sa pozrel priamo na mňa. „Aislynn, predstúp."

Ja som však zostala stáť na mieste. Prišlo mi to príliš... neuveriteľné.

Barden ma postrčil dopredu. Nepekne som na neho zaškúlila, ale pokračovala som v chôdzi smerom k Niallovi. Prepaľovala som ho pohľadom. Snažila som sa mu tým naznačiť aká sprostosť je to, čo sa práve chystá urobiť.

„Zastav to, hneď!" povedala som pomedzi zuby tak, aby ma nikto okrem Nialla nepočul.

„Pokľakni." Samozrejme, nepočúval ma ani on!

Pozrela som sa na neho a pokrútila hlavou, ale poslúchla som a kľakla si na obe kolená. Niall však nahodil svoj typický úškrnok a pokračoval ďalej.

„Aislynn z rodu Arthovcov, prijímaš zodpovednosť, ktorú ti vkladám do rúk?"

Rozhliadla som sa okolo seba, ale zamerala som sa len jedného. Ansgar stál po ľavici kráľa a sledoval každú moju reakciu. Čo spravil nasledovne, ma veľmi prekvapilo. Na jeho tvári sa totižto objavil povzbudzujúci úsmev. Vážne! Neklamem! Kútiky jeho úst sa jednoznačne zdvihli. Zrak som znovu obrátila na Nialla a spolu s ďalším výdychom zo mňa vyšlo: „Prijímam."

Kráľ roztiahol svoje ústa ešte do väčšieho úsmevu a z vankúšika, ktorý niesol Duncan po jeho pravej strane, vzal krvavočervenú šatku. Chytil ju do ruky a vystrel ju pred seba.

„Polož pravú ruku na ňu," povedal už normálnym hlasom, a až potom pokračoval znovu hlasnejšie. „Sľubuješ, že sa postavíš každému nepriateľovi a ochrániš korunu?"

„Sľubujem."

Niall rozbalil šatku a obmotal si ju okolo prstov. Až potom uchopil zlatú brošňu, ktorá bola v šatke ukrytá. Zdvihol ju a pokračoval: „Aby si na svoj sľub nezabudla, bude ti ho pripomínať brošňa veliteľa kráľovskej armády. Tento trojhlavý medveď ti pripomenie tvoju odvahu voči nepriateľovi, oddanosť korune a upevní tvoju vytrvalosť v zdokonaľovaní svojich schopností."

Pristúpil bližšie a do rúk mi vložil brošňu. Okolo krku mi zaviazal šatku a žmurkol na mňa. „Pripneš si ju potom na uniformu. Teraz poď, musím ti povedať, čo nás čaká."

Naslepo som ho nasledovala. Neuvedomovala som si ani protesty, ktoré celú cestu Duncan hustil do kráľa. Sledovala som len brošňu v mojich rukách. Brošňu rovnakú ako mám ukrytú vo svojom vrecku, ibaže táto je s mojím menom a nie otcovým.