Srdce bojovníka ✔️

24. kapitola

Od posledného rozhovoru sa medzi mnou a Kaidanom niečo zmenilo. Naše vzájomné opovrhovanie a to naše večné štekanie sa zmenilo na istý druh pochopenia. Všetci, vrátane mňa, sú prekvapení, že sa nič vážne medzi nami neodohralo. Dokonca si myslím, že padli stávky na to, kto prvý vytiahne zbraň.

Niall musí byť naším správaním tiež prekvapený. A v poslednom čase je aj dosť otravný. Teda nie že by pred tým nebol! Ale tentokrát je to na hranici znesiteľnosti.

Najmä odvtedy, ako sme s Kaidanom viedli rozhovor pri vatre. Neustále nás pozoruje. Neodpustí si štípanec do boku, ak Kaidanov pohľad náhodou zavadí o mňa a trvá dlhšie ako dve sekundy. A ak úplnou náhodou pozriem ja jeho smerom, zastrie mi výhľad a frnkne mi do nosa. Ale je pravda, že od kedy sme sa s Kaidanom rozprávali, vládne medzi nami rozpačité ticho. A aj na túto skutočnosť Niall s radosťou poukazuje. Neviem, čo tým chlapom sadlo na nos!

Prímerie vydržalo len do momentu, keď sme sa po úmornej ceste, konečne dostali do blízkosti hradu. Zostalo pred nami asi poldňa cesty, keď Kaidan vojsku prikázal utáboriť sa, čo ma naozaj nepotešilo.

„Nepotiahneme to už do hradu? Už to nie je ďaleko a konečne zistíme ako na tom naše kráľovstvo je," snažila som sa presvedčiť Kaidana.

„Veď práve! Nevieme ako to tam vyzerá. Musíme počkať na toho vojaka, čo išiel preskúmať našu situáciu. Každú chvíľu by sa mal vrátiť. A ak je pravda, že je kráľovstvo obkľúčené, nemôžeme tam napochodovať uprostred noci a bez plánu."

„Moment prekvapenia..."

„Ale neviem, či by sme neprekvapili skôr seba ako ich, " namietal

„Lenže..."

„Lenže nič. Počkáme a bude!"

„Nerozhoduješ tu ty!" vybuchla som. Napriek tomu som si však uvedomovala, že má pravdu.

Kaidan si frustrovane prehrabol vlasy. „Pozri, bude najlepšie, keď armádu utáboríme tu a počkáme. Ansgar mi povedal, že neďaleko je hostinec, kde môžete s Niallom prespať."

Sánka mi prekvapením spadla a ja som nemohla uveriť tomu, čo som počula. Oni sa nás chcú zbaviť!

Protestovala som proti tomuto nápadu, no Niall bol nadšený. Po ničom inom ako po mäkkej posteli netúžil. A tak ma proti mojej vôli ubytovali.

„Ty nezostaneš?" spýtala som sa Kaidana, ktorý sa od hostinského zberal na odchod.

„Musím sa vrátiť k vojsku. Naplánujeme útok na hrad a všetko podstatné. Ansgar pôjde so mnou, ale Barden zostane s vami a pred hostincom nechám ďalších vojakov."

„Zdá sa, že si si rýchlo zvykol na rozdávanie rozkazov!" povedala som cez zaťaté zuby.

Kaidan zmĺkol a v hostinci by sa dalo napätie krájať. Dokonca aj štamgasti sediaci nad pohármi piva odvrátili svoje pohľady.

Kaidan na mňa hodil cez prižmúrené oči svoj typický vraždiaci pohľad. „Chcem ti pomôcť!" zreteľne vyslovil každé slovo.

„Nemyslím si!" odvrkla som. Pri týchto slovách sa jeho telo naplo ako struna a priskočil ku mne.

„Ak si to neuvedomuješ, nemusím tu byť!" chrstol mi do tváre.

Pred štipľavou poznámkou, ktorú som mu už chcela vraziť do tváre, ma zarazil Niall. Snažil sa celú situáciu dostať pod kontrolu.

„Mohli by ste prestať?"

Ani jeden z nás na Niallovu poznámku nezareagoval.

„Všetci tu z nás majú peknú atrakciu. Mali by sme držať spolu a nie robiť rozbroje!"

S Kaidanom sme na seba posledných pár sekúnd vrhali naštvané pohľady a až potom sme sa jeden druhému otočili chrbtom a každý z nás vykročil svojou cestou. Sprievodom nám bolo hromženie a frflanie inak pohodového Nialla.

Vystúpila som po chodoch do svojej izby a poriadne za sebou zaplesla dvere. Kaidan nám zabezpečil aj kúpeľ a neviem, či tým vo mne vzbudil výčitky svedomia alebo ešte väčší hnev.

Len čo som si vyčesala vlasy a obliekla čistú košeľu, zaklopal na moje dvere Niall. Cez plecia som si prehodila kabát uniformy a spolu sme zišli znovu na prízemie, kde sme si prisadli k Bardenovi. Napchával sa nejakou miestnou špecialitou a pri jeho neohrabanosti mi dokonca prestalo škvŕkať v žalúdku.

„Dobrú chuť," ozval sa Niall. U najbližšej hostinského pomocníčke si vypýtal niečo pod zub aj on a nesúhlasným pohľadom prinútil aj mňa.

„Čo to dnes malo znamenať?" vybehol na mňa Niall a Barden sa rozkašľal, pretože mu od Niallovho ostrého tónu zabehlo.

„Nerozprávaj sa so mnou takým tónom!" zavrčala som na neho.

„Jeden deň ste na seba ako med, dobre že sa na seba nevrhnete a na druhý na neho vrieskaš ako zmyslov zbavená," nenechal sa zastrašiť Niall.

„Netrep!"

„Myslíš si, že som slepý? Ja si to totiž nemyslím!"

„Mysli si, čo chceš!"

„Aj si budem! Nechaj, prosím ťa, Kaidana nech nám zachráni zadky, a potom mu, pre mňa za mňa, odhryzni aj hlavu."

„Nie som žiadna modlivka. Je mi jasné, že potrebujeme jeho pomoc, ale nenechám si skákať..." Svoju vetu som nedokončila. Hlas sa mi zasekol v hrdle a oči som nedokázala odtrhnúť od muža, ktorý vošiel do hostinca.

„Aislynn?" oslovil ma prekvapený Niall. „Čo sa stalo?"

Muž si na hlavu natiahol kapucňu a zadným východom vyšiel z hostinca.

„Aislynn, dočerta, kam ideš?" vybehol za mnou Niall, ale ja som svoje nohy nedokázala zastaviť. Ani som si neuvedomila, že som od stola vstala.

Vyšla som zadnými dverami a do tmy som na zahaleného muža zakričala so slzami v očiach. „Latharn!"

Muž zastal, otočil sa na mňa. Spod kapucne na mňa žiaril jeho úsmev a mne sa podlomili kolená.