Srdce bojovníka ✔️

4. kapitola

Už tri týždne som súčasťou kráľovského vojska. Nikdy som si nemyslela, že sa mi niečo podobné prihodí, alebo že si to budem tak užívať. Ale naozaj sa mi toto moje nové postavenie začína páčiť. Každodenný tréning mi pomáha, ako fyzicky, tak aj psychicky. Pri každom jednom údere si predstavím svojich milovaných a ich stratu. Som silnejšia ako pred tým.

Každý úder je mojou pomstou tomuto prekliatemu životu, ktorý ma obral o všetko šťastie. Aj preto si vojaci začínajú medzi sebou šuškať a boja sa mi postaviť ako súperi v boji. Iba jeden vojak, Barden, je ochotný so mnou tráviť čas a ja sa vďaka nemu učím novej technike boja a zdokonaľujem to, čo ma učil ešte ocko a Latharn. Barden mi veľmi pripomína Barra a asi aj preto sa s ním necítim ako s cudzím. Je to dobrý chlap a schopný vojak.

„Tak čo? Dáme ešte jedno kolo?" povedal Barden, celý zadýchaný a spotený. Jednou rukou sa opieral o meč, ktorý si zapichol do zeme.

„Je to tvoja voľba," zasmiala som sa a siahla na stojan s uloženými zbraňami. Tentokrát som meč vymenila za svoje obľúbené dýky a Barden na mňa prekvapene pozrel, ale nič nekomentoval. Zaujal svoj postoj a čakal na môj úder.

Možno sú dýky vhodné skôr na boj na krátku vzdialenosť a oproti meču sú v nevýhode, ale podceňovať by sa nemali. Chvíľu som odrážala jeho útoky, ale keď ma to prestalo baviť, zaútočila som ja. Aj malými dýkami som dokázala zahnať Bardena do úzkych. Potom som mu jednu z dýk hodila priamo pred nohu, takže musel odskočiť a pri hode druhej dýky, tiež tesne pred chodidlo, už nedával dostatočný pozor. Zohla som sa a a podrazila mu nohy, takže sa sklátil v celej svojej dĺžke na zem. Vykopla som mu meč a nohou pristúpila hruď.

„Už máš dosť?" zasmiala som sa a podala mu ruku, aby sa mohol postaviť.

„Kde si sa to naučila?"

„Akože kde? Si dobrý učiteľ!"

„Nie, toto si sa nenaučila odo mňa. Ja len, bojuješ ako bojom ostrieľaný veliteľ vojska!"

Zasmiala som sa nad jeho poznámkou a pozbierala svoje zbrane. Zastavil ma uprený pohľad kráľa, ktorým ma sledoval. Postavil sa pár krokov od miesta, kde sme pred chvíľou s Bardenom šermovali. Otočila som sa mu chrbtom a ukladala svoje zbrane na stojan.

Počula som ako mu jeho radca Duncan hovorí: „Ešte stále nemáte veliteľa vášho vojska! A pozrite sa na hentú! Nemali ste jej to dovoliť! Mala sa z tadiaľto pratať. Veď ona nám ešte prinesie smolu, uvidíte, výsosť." Ale kráľ si ho vôbec nevšímal. Barden mi dokonca povedal, že kráľ Duncana trpí iba preto, že stál pri tróne jeho otca, kráľa Macratha. Súčasný kráľ sa veľmi jeho radami neriadi a pri rozhodovaní používa svoj vlastný rozum.

Kráľ aj so svojím radcom si zavolal niekoľkých vyššie postavených vojakov a presunuli sa do zasadačky, kde si väčšinou vojaci preberajú taktiku útoku alebo rozvrh svojich tréningov. Ja som si išla odložiť stojan so zbraňami, ktorý sme si na dnešný tréning s Bardenom požičali. Musela som prejsť cez miestnosť, kde sa práve nachádzal kráľ so svojimi vojakmi. Snažila som sa byť, čo najviac nenápadná, ale keď som sa vracala už bez stojana, nemohla som si nevšimnúť mapu, ktorú mal kráľ pri sebe a ukazoval na nej miesto stretnutia s nejakým ďalším kráľom.

„Čo mi na to poviete? Je to vôbec bezpečné?" spýtal sa kráľ a zabodol svoj pohľad do každého muža, ktorý sa v miestnosti nachádzal. Pozrela som si ešte raz miesto, ktoré kráľ na mape označil, ale nepozdávalo sa mi.

„Nie je," povedala som nahlas a môj pohľad stále smeroval na mapu.

„Čo už len ty o tom vieš, zlodejka," povedal nenávistne Duncan a otočila som sa na neho. Zachytila som nedôverčivé pohľady aj ostatných. Všetci boli nahnevaní a dívali sa na mňa s odporom. Na päte som sa otočila a odišla. Keď o moju radu nestoja, tak nech si trhnú!

************************************

„Čo už len ty o tom vieš, ZLODEJKA! ZLODEJKA! Keď sa mi ten červík dostane do rúk, zaškrtím ho. Pri prvej možnej chvíli mu tú jeho ohyzdnú hlavu zotnem a on sám poletí z tohto kráľovstva! Priamo týmto oknom!" Kretén jeden! Takto rozčúlená som už dávno nebola. Musela som sa ísť ešte raz vyzúriť von s mečom v ruke a chudák Barden si pri večernom tréningu musel chrániť svoju hlavu. Veľa nechýbalo a prišiel by o ucho.

Na dvere mojej spálne niekto zaklopal. Vyskočila som z postele, do ktorej som sa začala ukladať a nahnevane som otvorila dvere.

„Čo sa stalo?" vyletela som na Ansgara, ktorý ani brvou nepohol.

„Kráľ ťa dal zavolať. Obleč si župan a poď!" rozkázal mi a dal sa na odchod. V rýchlosti som schmatla prvú deku, ktorá mi prišla pod ruku, keďže žiadny župan nevlastním a ponáhľala som sa za ním. Dovliekol ma pred nádherné a obrovské drevené dvere, vstúpil a uviedol ma pred kráľa. Ako zvyčajne aj teraz bol oblečený neformálne, bez koruny. Čo si pamätám, tak vo svojom kráľovskom mundúre sa ukázal len pri našom prvom, teda vlastne druhom stretnutí.

„Myslel som, že neprídeš," povedal otočený k polici s knihami. Ansgar ma doprevadil do knižnici.

„Ak ste nechceli, aby som prišla, tak ste ma nemali dať zavolať!" povedala som rozčarovane a otočila som sa na odchod.

„Ešte som neskončil. Ako vidím, rozkazy prijímaš len ťažko!"

Nechápavo som na neho pozrela.

„Ale vy ich rád rozdávate!" povedala som a Ansgar zaškrípal zubami, ale kráľ sa len zasmial.

„Drahá Aislynn, tvoje slová sú ako dýky, ktorými tak rada narábaš. Zabodnú sa priamo do srdca."

Počúvala som ho a pri tom som sa zvalila do najbližšej stoličky.

„Postav sa!" povedal medzi zuby pohoršený Ansgar, ale kráľ mávol rukou smerom k nemu a posadil sa oproti mne. Na stole ležala mapa, ktorú mal kráľ rozloženú aj v zasadačke.

„Kvôli čomu som tu?" spýtala som sa priamo.

„Ako si usúdila, že miesto, ktoré vybral kráľ susedného kráľovstva zo západu, nie je bezpečné? Tí tupci tam dole, ma nepresvedčili ani jediným svojím argumentom. Tak začni."

„To akože teraz stojíte o moju radu, áno?" povedala som rozčúlene, ale predsa len som sa nahla k stolu. „Vidíte tento les? Aj keď sa stretnutie nachádza na zjavne voľnom priestranstve a lúka vyzerá ako bezpečná, nie je. Môžu na vás, vďaka tomu lesu, zaútočiť od chrbta. A to aj spravia, inak by si takéto miesto nevybrali." Zvalila som sa naspäť na stoličku a jednu nohu som si prevesila cez opierku rúk. Kráľ sa na mňa spokojne usmial.

„Mala by si na túto situáciu aj plán?"

„Mala," uškrnula som sa na neho, „ale radím vám, pred ostatnými nič nehovorte. Nech si myslia, že počúvate ich."

„Dohodnuté. Ako to teda spravíme?" spýtal sa kráľ.

Veď ten škriatok Duncan ešte uvidí!!!