Srdce bojovníka ✔️

13. kapitola

Nasledujúce ráno som sa zobudila celá dolámaná. Po večernom incidente s Kaidanom som sa túžila dostať už len do postele. Padla na mňa neskutočná únava, ale zaspať som napriek tomu nemohla. Celú noc som sa prehadzovala, a ak sa mi aj podarilo zaspať, hneď som sa strhla, pretože som mala stále pocit, že na mňa niekto útočí.

Bola som z toho poriadne frustrovaná. Pred raňajkami som sa snažila svoje ohnivé vlasy skrotiť aspoň vodou. Snažila som sa ich trochu uhladiť. Nevyzeralo to síce výnimočne, ale aspoň mi každý vlas nestál na opačnú stranu od hlavy. Obliekla som si svoje tradičné nohavice a na moju ľútosť aj kabát, ktorý patrí k uniforme.

Popred dvere akurát prechádzal Niall a ja som sa k nemu pridala. Ako som kráčala vedľa neho, uvedomila som si zase ten otravný zvuk a bolesť mojej hlavy sa začala stupňovať. Myslím, že som na to konečne prišla. Podľa všetkého nebláznim, len som bola za každým veľmi unavená. No nejako sa to na mojom zdraví muselo ukázať a pokiaľ to nie je nijako očami viditeľné, som s tým v poriadku.

Otvorili sa dvere do jedálne a všetci pri stole zostali ako zamrznutí civieť práve na nás. Myslím, že sme práve prerušili nejaké rodinné stretnutie. Pri stole bol kráľ so svojou manželkou, jeho synovia so svojimi partnerkami a dokonca aj niekoľko detí. Toľko ľudí pohromade som ešte nevidela. Bol to riadny chaos. A ja som sa ho nechcela zúčastniť.

„Ani sa odo mňa nepohneš!" povedal Niall pomedzi zuby mojím smerom tak, aby som to počula len ja.

Ovládla som svoje nutkanie prekrútiť očami a čo najrýchlejšie z miestnosti zdrhnúť a nasledovala som Nialla k stolu. Ten sa už dal do reči s kráľom Declanom. Ja som sa snažila nedívať na všetky dámy za stolom a venovať sa jedlu, ale ich pohľady boli bezpochyby zamerané na mňa a môj odev, ktorý im určite podráždil nervy, keďže ony vyzerali dokonalo uhladene.

Celé raňajky som sa snažila tváriť dostatočne nenápadne a zároveň skryť svoje vyčerpanie a bolesť hlavy. Dlho som však vzpriamene sedieť nevydržala. Hlavu som si podoprela, aby som ju dokázala udržať nad tanierom.

Netušila som ako rýchlo čas uteká. Z vlastných myšlienok ma vytrhol len kopanec pod stolom. Hlava mi skoro spadla priamo do taniera, včas som však tomu zabránila a prekvapene som sa pozrela na Nialla.

„Ďakujeme za raňajky, boli výborné. Však Aislynn?" venoval mi pohľad so zdvihnutým obočím.

Rýchlo som položila lyžicu vedľa taniera a pridala sa k Niallovi, ktorý sa chystal na odchod. „Áno, ďakujem." A pobrala som sa za Niallom.

„Kráľ sa už nevie dočkať toho plesu," povedal Niall, keď sme odišli z jedálne.

„Prepáč, ja som vôbec nepočúvala. Neviem o čom ste sa bavili," priznala som sa.

„To som si všimol. Každopádne oddýchni si, aby si večer nebola tak mimo."

„Ja nikam večer nejdem."

„Ale ideš, nemôžeš odmietnuť pozvánku kráľa a navyše je to príkaz!"

Pozrela som sa jeho smerom, ale vedel, že namietať nemôžem. Rozkaz je rozkaz. Došľaka, nejako som vymäkla!

Zatvorila som sa naspäť do svojej komnaty, ale spánok ani tentokrát neprichádzal. Vykašľala som sa na to a odišla do stajne za svojou kobylkou. Prekvapilo ma ako sa okolo Dealan obšmieta iný kôň. Bol celý úplne biely. Presne pasoval do tejto zasneženej krajiny.

„Našla si si kamarátku?" Pohladkala som Dealan a zamerala som sa na nového spoločníka. „Alebo skôr kamaráta? Dealan, Dealen..." Zasmiala som sa a kobylka zastrihala ušami.

„Vidím, že sa ti páči a prepáč, že ti kazím romantiku, ale potrebujem tvoju spoločnosť." Vzala som si kefu a pustila sa do prečesania jej srsti. Aspoň trošku som sa uvoľnila.

Po chvíli do stajne vbehol malý chlapec a zavesil sa na bieleho žrebca. Prekvapene som na neho hľadala a čakala, kedy z neho zletí a dochráme sa.

„To je tvoj kôň? Je veľmi pekný," prihovorila som sa mu, pretože som už nevydržala jeho uprený pohľad.

„Aj mne sa veľmi páči, ale nie je môj. Nikomu nepovedz, že si ma pri ňom videla."

„Dobre," zasmiala som sa, „a čo si zač? Nejaký zlodej koní?"

„Si zvláštna, vieš?" Zostala som zaskočená jeho úprimnosťou.

„Tak to... ďakujem?"

„Som princ, nevšimla si si ma ešte?"

„Prepáč, nie je vás už trochu priveľa? To aby som si začala písať poznámky."

Chlapec sa zasmial a zoskočil z koňa. Pred odchodom zo stajní sa na mňa ešte raz pozrel a povedal: „To nemusíš, nabudúce ti ukážem náš rodokmeň," žmurkol a už ho nebolo. Iba moje vlasy sa mi silou náhleho zdvihnutia vetra dostali do tváre.

Vietor? Vnútri v stajni?

Z vonku som však počula chlapcov smiech. Ten uličník!