Srdce bojovníka ✔️

12. kapitola

„To vážne chceš zostať v sídle tohto... Niekoho, kto nás pri prvej príležitosti zabije?" Vpochodovala som do Niallovej komnaty bez zaklopania.

Po tak vypätom privítaní nás ubytovali v rôznych komnatách. Čudujem sa, že tu vôbec majú toľko voľných izieb, keďže kráľova rodina je, povedzme si úprimne, poriadne rozrastená a tento hrad nevyniká svojou veľkosťou.

„Čo iné nám ostáva? Musíme si Declana nakloniť na našu stranu, navyše, nemyslím si, že by si niečo voči nám dovolili. Predsa len sme tu na oficiálnej návšteve," povedal Niall a ani sa neobťažoval zodvihnúť zrak od papiera, ktorý mal položený pred sebou.

„Ale za seba neručím." Posadila som sa na posteľ a zložila si nohy pod seba.

„Tak to mi je jasné. Veď si skoro prebodla princa," pokrútil hlavou, ale stále sa nepozrel mojím smerom. Všimla som si, že začal na papier niečo písať.

„Čo robíš?" Nedalo mi to.

„Riadim svoju krajinu."

Pozrela som sa nechápavo. „Myslela som, komu píšeš."

„Vravím ti, že riadim krajinu. Duncanovi posielam list. Musím mu oznámiť, že sa zdržíme dlhšie ako sme predpokladali, a zároveň mu podať nejaké inštrukcie a pokyny, čo všetko musí za našej neprítomnosti urobiť."

„Aha."

Postavila som sa a mala som namierené na odchod, keď sa jeho veličenstvo konečne rozhodlo pozrieť sa na mňa.

„Kam ideš?" spýtal sa.

„Neboj sa, ku kráľovskej rodine sa nehodlám priblížiť."

„Ale potrebujem pomôcť. Čo povieme kráľovi?"

„Myslím, že si poradíte aj bezo mňa, veličenstvo," žmurkla som na neho. „Ale rozhodne by som vám odporúčala hovoriť pravdu."

Zavrela som za sebou dvere do Niallovej komnaty a pozrela na strážnikov, ktorých som pridelila k Niallovej ochrane. Obaja patrili k nášmu vojsku. „Dajte na neho pozor, ja sa o chvíľu vrátim." Obaja prikývli a ja som sa vybrala k hlavnej bráne.

Vojsko už malo pred hradom porozkladané stany a založený oheň, kde sa všetci snažili aspoň ako-tak zahriať. Hlučne sa rozprávali a smiali na historkách, ktorými sa zabávali.

„Tak ako chlapci, ešte ste nezamrzli?"

„Veľa k tomu rozhodne nechýba," odpovedal jeden z vojakov.

„A ty čo? Už ťa vyhostili, že si prišla do tejto zimy," povedal Barden vyškerený od ucha k uchu. Zamračeným pohľadom som vyhľadala Ansgara. A všetci sa pustili do smiechu.

„Tak fajn, toto si ešte vybavíme," povedala som smerom k Ansgarovi, „ale popravde, už som to tam nemohla vydržať. Je tam na mňa až priveľa ľudí s autoritou."

„Tak tu si na správnom mieste," nahol sa ku mne Ansgar a podal mi džbán s vínom. Všetci boli uvoľnení a nevyzeralo to, že by ich mráz nejako trápil. Zabávali sme sa a čas prešiel veľmi rýchlo. Zadok mi však už poriadne odmŕzal, preto som ešte rozdelila zmeny medzi vojakov na stráž ku kráľovi a pobrala sa znovu k hradu.

Cestou som sa zastavila ešte pri mojej čiernej kobylke. Pohladkala som ju po jej lesklej srsti a naklonila som sa k nej. „Asi by som ti už mala vymyslieť meno," pošepkala som jej do ucha a ona spokojne zaerdžala. „Áno, aj ja si myslím. Ale čo ti vymyslíme? Myslím, že najradšej, samozrejme, okrem mňa, máš slobodu. Áno, to je ono. Miluješ slobodu ako prekrásny motýľ, však... Dealan." Kobylka zastrihala ušami a ja som vedela, že sa jej to páči rovnako ako mne. Zotrvala som pri nej ešte hodnú chvíľu, no vedela som, že sa musím vrátiť do hradu.

Ešte som neprekročila ani hlavnú bránu a cítila som za sebou niekoho ďalšieho. Snažila som sa nedať na mojej chôdzi nič najavo a dýchať normálne. Skôr ako ma útočník schytil odzadu pod krk, stihla som vytiahnuť svoju dýku a namierila som ju útočníkovi tesne medzi rebrá. Počula som ako sa zhlboka nadýchol a ruku ohnutú v lakti pritisol ešte bližšie k môjmu krku. Takže mi nezostávalo nič iné. Zatlačila som dýku hlbšie a cítila som ako sa prerezala látka oblečenia, takže minimálne špička dýky sa nachádzala zabodnutá v tele muža, ktorý ma následne hneď pustil.

Rýchlo som sa otočila a svoju dýku držala namierenú na neho. „To si ty?" Prekrútila som očami. Oproti mne stál najmladší syn kráľa Declana, Kaidan. „Neviem o čo sa pokúšaš, ale radšej sa mi vyhýbaj!"

„Kto, dopekla, si? Veliteľka kráľovského vojska a ešte k tomu si dovolíš vytiahnuť zbraň proti kráľovmu synovi," povedal Kaidan, ale skôr pre seba ako pre mňa. Svrbela ma dlaň kvôli tomu, ako veľmi som mu chcela jednu vraziť. Zvolila som však inú taktiku.

„Predsa len nie si taký blbý ako vyzeráš, princiatko."

Kaidan zostal zarazene stáť a ja som sa otočila na odchod. Nečakala som ani na jeho odpoveď. Čím skôr som sa potrebovala dostať z jeho blízkosti. Svoj sľub som porušila a nechcene som sa dostala do blízkosti kráľovskej rodiny, aj keď nie vlastnou snahou. Dlhšie som v jeho blízkosti však nehodlala zotrvať!