Srdce bojovníka ✔️

22. kapitola

Bolí ma hlava.

Bolí ma chrbát.

Bolia ma nohy a k tomu mi ešte jeden moták, s ktorým práve tancujem, stúpa po špičkách.

Poobzerala som sa po sále a rozmýšľala som, ako sa zachránim. Pohľadom som zastavila na Kaidanovi, ktorý sa zabával so svojimi bratmi v malom hlúčiku ľudí. Pozrel sa na mňa a v očiach mal napísané: Ty si to chcela!

Idiot!

Zaškúlila som na neho a hľadala pomoc ďalej. Pri dverách do sály stáli Ansgar a Barden. Robili stráž a ostražito sledovali každý centimeter pred aj za dverami. Och,... Ani ich som nemohla zatiahnuť do toho, aby ma zachránili.

Zrak mi nakoniec padol na Nialla. Všimla som si, že sa dal do reči s jednou slúžkou, ktorá bolo červená ešte aj na krku.

Ale no, pán Munster! Sama pre seba som sa zasmiala.

Z príjemných úvah ma vytrhlo ďalšie šliapnutie na palec. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Ešte raz mi ten blbec skočí na nohu, zašliapnem ho ja, ale tak, že to už nikdy nerozchodí!!!

„Prepáčte, že vyrušujem, ale rád by som si zatancoval so svojou manželkou." Kaidanove slová prerušili moje úvahy o pomste. Rýchlo som odstúpila od „tanečníka" predo mnou a zavesila som sa na Kaidana.

„Konečne si sa rozhodol zachrániť ma!"

Odpoveďou mi bol smiech, ktorý som počula hádam prvýkrát. Zaklonila som hlavu, aby som Kaidanovi videla do tváre a zároveň si overila, či ten zvuk naozaj vychádza z jeho hrdla.

„Nie, rozhodol som sa zachrániť toho nešťastníka, ktorému podľa tvojho výrazu v tvári, hlava držala už len na jednej šľache."

Chcela som sa otočiť a odkráčať preč, ale Kaidan ma chytil pevnejšie. Pustiť ma rozhodne nehodlal.

„Kedy budeme môcť odísť?" spýtala som sa frustrovane.

„Neviem."

„A prečo nemôžeme odísť ešte teraz večer z kráľovstva?"

„Neviem."

Tento chlap ma chcel asi vytočiť!

„Na čo si tu vlastne? Vieš vôbec niečo?"

„Nie, naozaj neviem aké má otec plány. Spýtaj sa jeho."

A kráľ mal teda ešte veľké plány! Tanec. Tanec. Jedlo. Tanec. Tanec. Tanec...

Dokelu!

Keď okolo polnoci Kaidan pristúpil ku mne a povedal, že konečne môžeme odísť, veľmi sa mi uľavilo.

Chcela som zahnúť do chodby, ktorá vedia k mojej komnate, keď ma Kaidan schytil za lakeť. „Veci máš v mojej izbe."

„Čože?"

„Otec mi povedal, že ti ich dal premiestniť. Asi ti nemusím hovoriť akú výhovorku na to mal," unavene si pretrel tvár dlaňou.

„Niekto sa opovážil hrabať sa v mojich veciach? Na toto nemá právo ani TVOJ otec!"

Kaidan zložil ruku z mojej, keď videl ako sa snažím odstúpiť od neho. Ruky zdvihol do obranného postavenia. „Ja som o tom nevedel. Ale," jeden kútik jeho úst sa natiahol do krivého úsmevu, „bál som sa, že ma prebodneš za to, že máš byť so mnou v jednej izbe a nie kvôli nejakým veciam. Nevedel som, že sú pre teba materiálne veci až tak dôležité."

S odpoveďou som sa neobťažovala. Namierila som si to priamo do Kaidanovej spálne. Ani som si nevšimla, že dovnútra vošiel hneď za mnou. Sústredila som sa iba na jedinú vec! Prehrabala som sa svojím oblečením a na krátky okamih ma oblial studený pot. Nevedela som nahmatať červenú šatku s brošňou môjho otca. Našla som ju až vo vrecku kabáta uniformy a úľavou som si vydýchla. Pevne som ju držala ukrytú vo svojej dlani, aj keď som vedela, že Kaidan sa na mňa celý čas pozerá.

Nechcela som s ním ďalej nič preberať, a tak som sa mlčky zohla k posteli po vankúš a deku, aby som si mohla ustlať na zemi.

„Čo to robíš?" Kaidan zastal v pozícii s vankúšom v rukách, ktorý chcel práve hodiť na zem.

„Je mi úplne jedno, kde budem spať, ale v posteli to nebude! Môžeš si ľahnúť. O mne nebudeš ani vedieť. Len..." nestihla som ani dokončiť a Kaidan mi vytrhol deku z rúk.

„Nevyhutuj, dobre? Vyspíš sa v posteli a ja na zemi. Nechcem nič počuť!"

„Je mi jedno, čo chceš a čo nechceš! Nesprávaj sa ako buran a ľahni si do SVOJEJ postele!" Vzala som si deku naspäť.

„Ty si taká... tvrdohlavá! Neviem v akom slovníku si si našla výklad slova buran, ale rozhodne by si mala prehodnotiť literatúru, z ktorej to máš, pretože je očividne chybná."

„Máš pravdu, som tvrdohlavá, a preto si proste ľahni do tej prekliatej postele a mňa nechaj na pokoji!"

Kaidan si frustrovane pretrel tvár, no potom svoj pohľad ostro zapichol do mňa. „Prisahám, ak si ľahneš na podlahu, vlastnoručne ťa na tú posteľ preložím a priviažem ťa k nej!"

V komnate zostalo ticho. Počuť bolo len naše nahnevané funenie.

„Fajn," precedila som pomedzi zuby. Aj keď som len ťažko prehrýzla to, že vyhral, nakoniec som sa vzdala.

Úplne zničená a uboľavená som sa hodila s červenou šatkou v ruke na posteľ. Kaidan len s pobavením zodvihol obočie, ale nehodlala som si ho ďalej všímať. A keď si začal rozopínať košeľu, radšej som sa prevalila na bok a chrbtom k nemu som si aj ja rýchlo vyzliekla svadobné šaty a v spodnej košieľke som vliezla pod deku. Kaidan zahasil pochodeň na stene a v komnate zostalo svietiť len mesačné svetlo, ktoré prechádzalo do izby cez balkónové dvere.

Preto ma prekvapilo, keď komnatu pohltilo jemné oranžovočervené svetlo. Otočila som sa tvárou na už ležiaceho Kaidana prikrytého prikrývkou. Na končekoch prstov mu tancovali malé plamienky. Rovnaké ako tie, ktoré som videla na obrade. Jemne mu osvetľovali ostré rysy. Fascinovane som na ten výjav hľadela a ani som si neuvedomila, že sa mi začínajú zatvárať oči.

************************************

Prvý moment, ktorý ma po prebudení zastihol bol, že som netušila, kde som sa zobudila. Len čo som si uvedomila, že sa musím ponáhľať, aby sme stihli zoskupiť našich vojakov pred odjazdom, ocitla som sa na zemi. Teda presnejšia na Kaidanovi, o ktorého som zakopla a veľmi neelegantne na ňom pristála.

„Rozmýšľal som ako dlho ti bude trvať, kým zvíťazí tvoja tvrdohlavosť a predsa len si ľahneš na zem. Ale nečakal som, že mi budeš chcieť privodiť infarkt, aj keď," prižmúril obočie, „asi by som nemal byť prekvapený."

Plesla som ho do ramena a čo najrýchlejšie som sa vyšplhala naspäť na nohy. Ďalšie nežiaduce posmešky som si už od Kaidana nevšímala. Rýchlo som na seba navliekla uniformu, v ktorej som cestovala aj pred tým. Rozhodli sme sa, že všetkých necháme ešte v nevedomosti.

Stále bolo ešte dosť skoré ráno a zima, ktorá nás na nádvorí privítala, mi takmer vyrazila dych. Tak veľmi som v tom momente zatúžila po teple môjho domova.

Kone sme už mali osedlané a pripravené k odjazdu. Kráľ sa okolo nás obšmietal s otravne dobrou náladou, napriek tomu, že sa v noci nemohol veľmi vyspať. Snažila som sa ho však ignorovať a všetky formality som nechala na Niallovi. Radšej som sa pritúlila k Dealan, aj keď tá sa hlavou ťahala skôr ku svojmu snehobielemu fešákovi, ktorého si tu našla.

„Ghann, aj ty si už hore? Prišiel si sa rozlúčiť," ozval sa spoza mňa Kaidan.

„Áno, ale nemusíš si brať Draga. Nemôžu ti osedlať iného koňa?" zatiahol ako nič, ale Kaidan sa na neho zamračil.

„Nevravel som ti, aby si sa od neho držal ďalej? Je pre teba až priveľmi veľký!"

Až keď sa Kaidan postavil medzi snehobieleho tátoša a Ghanna, došlo mi, že žrebec musí byť Kaidanov. Prevrátila som očami a prísne pozrela na Dealan, ktorá len nevinne zastrihala ušami. Naklonila som sa k nej a do ucha jej zašepkala: „Takže aj ty si sa nechala nalákať do sietí Geldorfovcov?"

Pokrútila som hlavou a nasadla do sedla. Konečne sme išli zachrániť naše kráľovstvo. Náš domov.