Srdce bojovníka ✔️

23. kapitola

Náš sprievod prešiel hranicami kráľovstva a ako lusknutím prstov sa ľadová krajina zmenila na slnkom posiaty kraj. Prechodom hraníc zmizol aj zachmúrený pohľad našich vojakov. Aj keď si plne uvedomovali kam a za akým účelom sa vracajú, slnečné lúče im vyhladili vrásky na tvári.

Iba Kaidan a niektorí jeho vojaci ohŕňali nos nad teplom a skutočnosťou, že musia odložiť svoje kabáty.

Po dlhej ceste sme sa utáborili aj s celým našim vojskom a konečne som tak mala chvíľku čas sama pre seba. Mohla som tak v kľude premýšľať nad dôsledkami, ktoré spôsobili moje rozhodnutia.

„Aislynn, tu si? Nechceš sa pripojiť k ostatným? Máme už aj niečo pod zub, tak ak chceš..." Kaidan si bez toho, aby si uvedomil, že každý máme právo na súkromie, nakráčal priamo do môjho stanu. Keďže som tento jeho krok nečakala, nestihla som schovať otcovu brošňu do šatky.

„To je tá brošňa tvojho otca?" spýtal sa Kaidan a ja som zostala prekvapená. Pristúpil bližšie a nedovolil mi tak uhnúť. Ako keby som pod jeho upreným pohľadom vôbec mohla uniknúť. Aj tak som však nechápala, ako o nej vie.

Kaidan musel vytušiť otázku, ktorú som mu chcela položiť, pretože mi na ňu odpovedal aj bez toho, aby som mu ju položila. „Niall mi o nej hovoril."

„No, samozrejme. Kedy sa z vás stali také utárané klebetnice?" prevrátila som očami, pretože mi mohlo byť jasné, že Niall si pustí hubu na špacír. „Povedala by som ti o tom aj sama."

„Vážne?" prehovoril hlbokým hlasom, ktorý mi prenikol do každej bunky môjho tela.

„Možno." Zahryzla som si do spodnej pery, aby som skryla úškrn, ktorý sa mi rozlieval po tvári.

„Možno?" zopakoval Kaidan s rovnakým pobavením.

Zdvihla som ruku, v ktorej som zvierala rubínovú šatku. Kaidan nastavil dlaň. Chladný kov mu skĺzol do nej. Prižmúril oči a bruškom palca prešiel po mene môjho otca. „Je mi nejaké povedomé?"

„Môže byť. Tvoj otec mi povedal, že pochádzal od vás."

Kaidan chápavo prikývol. 

„A tie tri medvedie hlavy?" spýtal sa.

„Symbolizujú to, k čomu ako veliteľ kráľovskej armády prisaháš - odvahu, oddanosť korune a k vlastnému zdokonaľovaniu svojich schopností."

Odhrnula som si chlopňu na uniforme a odopla svoju brošňu. Priložila som ju k tej v Kaidanovej ruke. 

„Človek by si myslel, že sa raz minú. Ale musia ich mať množstvo v zásobe, keďže aj po toľkých rokoch mám rovnakú ako on." Znelo to až príliš zničene. Kaidan si, bohužiaľ, môj tón uvedomil a videla som, ako sa mu utešujúce slová derú na jazyk. Našťastie nás prerušil Niall. O žiadne slová útechy som nikdy nestála, tak prečo by som mala začínať práve dnes.

Kaidan odovzdane vydýchol a vyšiel za Niallom. „Kamoško, asi by si mal utekať kadeľahšie. Myslím, že je na teba naštvaná."

„Čo som zase spravil?" vyplašene vykríkol Niall a ja som už znovu s nadobudnutou istotou vyšla za nimi a zavesila som sa Niallovi na pažu.

„Vyrežem ti ten tvoj ukecaný jazyk hneď alebo už aj?"

„Čože? Geldorf, čo si jej zase narozprával?"

„Mňa skôr zaujíma, čo si narozprával ty jemu." Pohla som hlavou smerom k vzďaľujúcemu sa chrbtu Kaidana.

************************************

„Ale, ale, veličenstvo, nemôžete byť bez nášho budúceho kráľa ani minútu?"

„Čo to trepeš?"

„To slintanie vidno aj na kilometre ďaleko," zaškeril sa Barden.

„Ansgar ti dáva málo roboty, keď máš čas strkať nos, kam nemáš?! A vôbec nad Kaidanom neslintám! Prestaň s tým, jasné?!"

„Lebo čo? Pošleš ma do žalára?"

„To si ma prišiel štvať? Už si zabudol na moje dýky?" prižmúrila som oči a bojovne vystrčila bradu.

Barden sa nahlas rozchechtal. „Nie, nezabudol a ja dúfam, že keď si teraz naša kráľovná ani ty nezabudneš na naše lekcie a sem-tam prídeš aj medzi nás, jednoduchých vojakov."

Usmiala som sa. Na Bardena nie som schopná sa hnevať. Ako by som mohla? Na parťáka, ktorý bol so mnou od začiatku.

„Neboj, keď mi Niall začne liezť na nervy, prídem za vami. Myslím si, že to bude celkom často."

„Musím utekať, má sem zamierené ten tvoj manželík a netvári sa veľmi nadšene." 

Zasmiala som sa komickému odchodu Bardena a pozrela sa na Kaidana, ktorý si prisadol ku mne. Slnko už zapadlo a vystriedal ho mesiac. Oheň z vatry osvetľoval Kaidanovu tvár a vytváral tiene na jeho mohutných pažiach, na ktorých mal vyhrnuté rukávy svojej bielej košele. Spomenula som si na to, ako ma tie isté paže držali pri našom prvom tanci a prešlo mnou jemné chvenie.

Odvrátila som svoj pohľad a snažila sa zakryť červeň, ktorá mi vstúpila do líc.

„Čo sa stalo?"

„Čo sa malo stať?"

„V poslednom čase si nejaká zamĺknutá a často sama."

„Neviem," zahryzla som si do jazyka a zhlboka sa nadýchla. „Chcem byť doma čím skôr a zároveň dúfam, že tam nikdy neprídeme," povedala som nakoniec na jeden nádych.

Kaidan prikývol a pozrel sa priamo do mojich očí. Akoby sa dotkol priamo mojej duše. „Bojíš sa toho, čo príde."

Tentokrát som prikývla ja. „Bojím sa. Viem ako všetci tí ľudia žijú, akou biedou trpia a ... ja ... vôbec si nie som istá, že to zvládnem."

Kaidan ma pevne chytil za plecia a vynútil si tak môj pohľad, ktorý som sa snažila odkloniť. „Práve preto, že si žila medzi nimi, to zvládneš. Ty si  jedna z nich, a preto im dokážeš pomôcť."

Prekvapene som zdvihla obočie.

„Áno, aj to mi Niall prezradil," zasmial sa a svoj stisk na mojich pleciach povolil. Jemne siahol na jednu z mojich neposlušných kučier. Zrazu však ruku odtiahol a zahľadel sa do ohňa, akoby ho popálila. 

„Ja..." odkašľal si, „ja, vždy som vedel, že kráľom nebudem. Mám bratov, ktorí sú v rade predo mnou, ale ak budeš čokoľvek potrebovať a bude to v mojich silách, pomôžem ti."

Dotkla som sa jeho paže.

„Ďakujem."

Nič viac nebolo treba. Všetky ostatné slová by boli zbytočné.