Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Noták poď sem bejby!" okríkol ma niektorý z tej Yoongiho party. Neznášal som to. Vždy mali nejaké narážky na to ako vyzerám. Alebo na môj zadok ktorý bol trocha väčší ako by mal byť.
"Nehanbi sa." smiali sa. Bál som sa pri nich zostať sám a tak som sa viac zabalil do môjho bieleho svetríku a pridal do kroku.
Z vrecka na svetri som si vybral kľúč a odomkol svoju izbu a hneď keď som do nej vošiel som znova zamkol. Nechcem aby sa mi sem nanosili.
Neraz sa mi stalo že som si zabudol zatknúť izbu a všetky veci čo som mal boli popísané slovami: Buzerant, cukrová vata, bejby, dievčatko
A podobe. Neznášal som, keď ma tak nazývali. Bol som na to strašne citlivý a ich slová mi ubližovali oveľa viac ako modriny, ktoré po sebe nechávali na mojom tele. No nikdy nie na tvári aby si to vychovávateľky nevšimli.
Možno to bolo tým, že som mal ružové vlasy. Možno keby si ich prefarbím na čiernu tak by stíchli.
A možno nie.
Ľahol som si do postele a unavene som zatvoril oči. Dnešný deň bol náročný. Škola mi dala zabrať. Mali sme tri písomky a dneska musím povedať vedúcej aby mi dala nový zošit. Ten starý som už celý zapísal.
Boli dva týždne do začiatku prázdnin. Dneska musím ešte pomáhať v kuchyni. Za prácu v kuchyni zvyknem dostávať nejaké drobné a keď si našetrím, tak si môžem kúpiť čo ja chcem. A kúpil som si farbu na vlasy.
Zatiaľ mám našetrených len pár wonov pri čom na svetrík, ktorý mám vyhliadnutý mi treba skoro raz tak veľa.
Ale stojí mi za všetky tie peniaze? Je taktiež biely a rýchlo sa zašpiní a zničí.
Mal by som si radšej šetriť na novú farbu na vlasy. Rastú mi totiž príliš pomaly a kvôli tej ružovej vyzerám viac ako dievča čo nechcem.
"Večera!" ozvalo sa z jedálne a ja som sa teda nechcene zdvihol. S ostatnými som sa doťapkal až do jedálne kde si každý poctivo musel počkať na jedlo. Ja som si vždy v rohu jedálne počkal kým si všetci vybrali jedlo lebo to v našej jedálni bolo hrozné.
V tomto detskom domove boli totižto len chlapci. Dievčatá boli v budove oproti a bolo ich asi o 30 menej ako nás čiže tam bol úplný kľud.
Ach mal som si radšej nechať narásť vlasy a pripojiť sa k nim.
Čo leží nebeží. Už som tu.
Z mojich myšlienok ma vytrhol krik a nadávky. Nejaké dva indivíduá sa bili v rade na jedlo. Všetci ostatní ich povzbudzovali a vychovávateľky po nich kričali.
Neznášal som to. Neznášal som chlapcov no zároveň chcem byť jedným z nich.
