Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Tatii kde si? Tatinko!"
"Tu som Jiminie." zasmial sa ocko a vyzdvihol ma do náručia a zatočil so mnou. "Pozri čo tu pre teba mám." položil ma na zem a sklonil sa ku mne. Do ručičiek mi podal veľkú plyšovú hračku v tvare srdiečka.
"Oh." vydýchol som prekvapene. Plyšové srdiečko bolo veľmi veľké. "Ďakujem oci. Takúto hlačku ešte nemám."
"A ako sa bude volať?"
"Neviem ocinko. Ešte polozmýšlam." objal som mu znova nohu.
"Dobre. Ja idem ešte nakúpiť do mesta a vrátim sa dobre Jiminie. Počkáš tu na mňa?"
"Áno tatinko poškám." zašušlal som a posadil som sa na moju detskú stoličku. Ticho som sledoval ako berie kľúče od auta a odchádza.
A to bol posledný raz čo som ho videl.
Odvtedy sa červené srdiečko volá Tata.
O 10 rokov pozdejšie
"Jimin jedlo je hotové." zakričala mama z kuchyne.
S mamou dobrý vzťah nemám. Od smrti otca sa nemáme o čom rozprávať. Uznávam že po finančnej stránke sa o mňa stará ale inak si nemáme čo povedať.
Vstal som z postele a rýchlo sa obliekol. Popravil som a nezabudol sa usmiať na môj krásny vankúš. Vydržal už 10 rokov a aj tak vyzerá. Niektoré očká sú už povyťahované, farba je vyblednutá a už som musel znova prišívať žlté bodky na jeho 'oblečku'
A ešte je špinavý. Keď prídem domov tak ho operiem. Myslím že to už ani nepomôže. Musím ho odniesť do čistiarne no skúsim ho oprať aj doma.
Po škole...
"Hmmm. Takže na 60°? Alebo na 90°? Asi bude rozumnejšie na 90°. Lepšie sa vyperie špina." konštatoval som nahlas sám pre seba keď som držal vankúš v ruke.
Tata so mnou prežil všetko. Ockov pohreb, hádanie sa v škôlke, každý triedny výlet, prvý rozchod a všetky slzy od pohrebu ocina.
Vankúš som vložil do práčky a nasypal do priehradok gél a prášok na pranie. Nastavil som pranie na 90° a stlačil spúšť.
Ešte som si umýval ruky lebo som sa trochu zašpinil gélom. Spoza mňa som však počul jemné búchanie na sklo. Otočil som sa a pozrel som sa na okno. Nič. Okno bolo spokojne otvorené a nevidel som žiadnu vec ktorá by spôsobovala zvuk ktorý som počul.
No stále ho bolo počuť. Svoj pohľad som presunul na práčku kde som cez sklo videl svoj vankúš ktorý sa... Hýbal?
Pretrel som si oči a pozrel sa ešte raz. Môj vankúš práve 'rukami' búchal na sklo práčky. Určite to je len prelud ale aj tak.
Práčku som zastavil a voda ktorá zatiaľ natiekla dnu, pomaly odtiekla. Otvoril som práčku a neveril som vlastným očiam.
Predo mnou stál malý vzlykajúci vankúš s mokrými nôžkami. Jeho drobné očká ronili slzičky jednu za druhou a pomaly sa vsakovali do mäkkej látky vankúša.
