Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zásteru som uviazal mašličkou a trocha si ju oprášil.
"Jimin čo ti toľko trvá! Tí ľudia umierajú!" zakričala na mňa Sulgi.
"Áno idem!" zakričal som naspäť a na hlavu si ešte položil bielu lodičku s červeným krížikom a ponáhľal sa do siene.
Bola to obrovská bývalá továreň v ktorej teraz bolo poukladaných neskutočne veľa zranených vojakov.
A stále prinášali ďalších.
Nariadenie bolo, že každý od 16 rokov musel ísť povinne na výcvik a neskôr na vojnu. Samozrejme že som sa tam dostal aj ja. Mám 16 no nedopadlo to tak ako chceli.
Pri dlhých behoch som nevládal už po dvoch minútach. Šplhanie na tyč a na lano boli moji najväčší nepriatelia a zbraň... Jednému vojakovi som odstrelil čiapku. Našťastie som mu neublížil.
Nechali ma tak až keď som im povedal že som sa v minulosti venoval ošetrovaniu a tak ma poslali sem. A nesťažujem sa.
Neviem či by som zvládol niekoho zabiť. Ale asi nie lebo tá zbraň bola ťažšia ako ja!
Z výcviku ma poslali kamiónom do tejto 'ošetrovne' ale nikdy mi nebolo poriadne povedané kde som.
Vošiel som do miesta diania a pohľad sa mi naskytol na desiatky vojakov ktorí boli nejako zranení. Niektorým chýbali končatiny, druhí zas stratili zrak alebo sluch. Bolo to hrozné.
A každý chvíľu prinášali nových! Zásoby obväzov a liekov od bolesti sa míňali a tak vojaci museli trpieť strašné bolesti.
V továrni nás bolo dvadsať a jeden svätý otec. Dával posledné požehnanie tým ktorí to už mali zrátané.
Denne u nás zomrelo cez sto ľudí.
"Jimin postaraj sa o línu A prosím." rýchlo prikázala naša vedúca s pílkou v ruke. Ona bola jediná ktorá zvládla amputovať končatinu bez psychických následkov.
Ja zvraciam už len s pomyslenia na to.
Pribehol som k prvej posteli na ktorej ležal mladý muž ktorý bol na tom veľmi zle keďže ležal na posteli.
"Ako vám je?" prisadol som si k nemu a odkryl z neho perinu. Jeho rana cez celé brucho znova pretekala a ja som nemal tušenia ako to zastaviť.
"Zavolám Pána farára. Nikdy nie je pozde na spoveď. Nestrácajte nádej v život." stisol som mu ruku a pustil a do prevezovania látky na jeho bruchu.
"Ja-ja... Môžem p-poslať list mojej rodine? Prosím." jeho oči doslova prosili. Bolo takmer samozrejmé že to bezvládne.
Mal som zakázané písať listy. Hlavne preto že tým strácam čas a mohol som ho využiť no mne to nedalo. Rád som plnil posledné vôle ľudí. Vžil som sa do ich situácie a nemohol to nechať tak.
