¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
"Ahoj strýko." fňukol som. "Budeš mi veľmi chýbať!" silno som ho objal.
"Aj ty mne Tae. Ale v lete za tebou prídem neboj sa." usmial sa a poupravil si svoju vojenskú uniformu. "Pán poručík už musí ísť." celý sa narovnal a ruku si priložil k čelu. Ja som spravil to isté a jemne som sa usmial. Robili sme to tak už od malička.
"Yah Minjae pohni sa už." zakričal naňho nejaký ďalší vojak ktorý stál vedľa a nakladal auto.
"Už naozaj musím ísť. Zavolám ti dobre?" ja som iba smutne prikývol. "Jeon Jungkook! pre teba poručík alebo hyung!" otočil sa strýko na nejakého ďalšieho z ich radu.
Pozrel som sa za ním tiež a z hlavy mi vypadli všetky zlé myšlienky na to že prerušil môj rozhovor so strýkom.
Keď som sa na neho pozrel, hneď som bol maličký.
Takého krásneho muža som snáď ešte nikdy nevidel. No všetci odtiaľto boli minimálne vyholení a to ma odradilo.
Strýko vo svojom rade vlasy povolil lebo si nemyslí že pri cvičení alebo zákroku prekážajú a sám má dlhé husté vlasy.
Obzeral som si ho od hlavy až po päty. Bol strašne svalnatý a vysoký. A ten vojenská uniforma mu náramne sekla. Keď som sa pozrel na seba mohol som sa hanbiť. Sám poriadne ani fľašku odšróbovať nevládzem.
Mohol som na ňom oči nechať aký bol pekný. A aj do tváre. Bol som doňho tak zahľadený, že som si nevšimol že sa na mňa pozerá tiež. A k tomu mi ešte aj niečo hovorila mama no nemal som záujem ju počúvať.
Rýchlo som od neho odvrátil pohľad a zčervenal sa. On sa na mňa usmial! Zakýval som strýkovi ktorý nasadol do kufra veľkého nákladného auta kde boli zjavne aj ostatní.
Ten pekný samec, áno tak ho budem volať, tam nasadol tiež. Kto vie kto to je...
"Tae!" okríkla ma mama a jan som sa otočil.
"Uhm áno?"
"Ja len... Nereagoval si."
"Prepáč." nervózne som sa zasmial. Nasadli sme do auta a ja som sa zapásal. "Mami podáš mi dudunu?" zaklipkal som očami a ona mi ju spokojne podala. Vložil som si ju do úst a konečne sa uvoľnil.
V týchto veciach sa vôbec necítim pohodlne no nechcem aby sa za mňa rodičia hanbili. Prijali ma takého aký som no dohodli sme sa, že von budem nosiť normálne oblečenie. Myslím chlapčenské.
Do školy našťastie nosíme uniformy no aj tak by som si radšej zobral dievčenskú.
"Budem hore keby niečo." povedal som maminke keď sme prišli. Bežal som rýchlo do svojej izby a prezliekol som sa do nadkolienok a sukničky. Dal som si dudušku a sadol si za stôl. Vybral som si svoje obľúbené omaľovánky a začal si maľovať.
