Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"N-namjoon toto je p-pre teba." podal som mu do rúk lístok v tvare srdiečka.
Jeho parta sa potichu chechtala. On si ten lístok otvoril no hneď nato ho roztrhol.
"Myslíš si že by som chcel niekoho ako si ty? Pozri sa na seba. Kto by teba chcel? Určite nie ja. Ale možno by sa na tebe dobre ležalo."
Stalo sa to čoho som sa tak obával. To čoho som sa bál.
S plačom som utiekol preč zo školy.
-----------
"Ahoj Jinnie. Ako bolo v škole? Spravila som ramen. Dáš si?" spýtala sa ma s láskou v očiach mama.
Dal by som si. Tak rád by som si dal ale... Nie je sranda mať 90 kíl zatiaľ čo vaši rovesníci sú nádherne štíhly. Presne tak ako Namjoon. 65 kíl... Môžem snívať.
"Nie mami neprosím si. J-jedol som v škole." vždy. Vždy som jedol to čo navarila. Dúfam že jej nepríde podozrivé to čo plánujem.
Slzy mi začali zalievať oči a ja som sa už chystal vybehnúť do izby no nebola by to mama keby ma nezastavila.
"Jinnie budeme sa sťahovať. V Daegu mi ponúkli oveľa vyšší plat a lepšie postavenie. Budem potom častejšie doma. Nevadí ti že pôjdeme preč? Nemáš tu nejakých kamarátov?"
"N-nie mami. Som rád že sa budeme s-sťahovať." snažil som sa aby môj hlas neznel akoby som plakal no bolo to ťažké. Jemne som ju objal a rýchlo utekal hore do izby.
Cvičiť nebudem. Hah, na to som až príliš lenivý. No jesť... Jesť by som nemusel. Možno budem potom pekný. Ako z časopisu.
Tvár som si skryl do dlaní a slzy nechal voľne stekať po tvári. Nechápem ako som si mohol myslieť že by som sa mu mohol páčiť a že by môj list prijal alebo... To je jedno.
Na internete som vyhľadal nejaké rady chudnutie no boli tam len obyčajné žvásty. Čaj z cibuľových šupiek a podobne. Týmto tempom som sa dostal na deep web.
Ľudia sa tam anonymne zverovali so svojimi problémami a ako som si postupne čítal všetky články... Zistil som že nie som sám. Väčšinou opisovali psychickú bolesť a fyzickú úľavu.
Nikdy som nad rezaním sa nerozmýšľal a v mladšom veku som sa zaprisahal že to nikdy neurobím a že to je hlúposť.
No vtedy som ešte mal otca...
Od jeho smrti to všetko šlo dolu vodou. Bol moja podpora. Môj kamarát. Bol pri mojich prvých krokoch a pri prvých pádoch z bicykla no potom odišiel. A už sa nevráti...
Mal som len dvanásť... Vravím to ako keby som mal teraz oveľa viac. Teraz som druhák na strednej škole čiže mám 16. A nie je to ľahké. Nemať kamarátov a každý deň počúva nadávky na moju postavu.
