Inhuman 2

Kapitola 20.

O týždeň neskôr:

Lucas. Bol tam. Bol priamo predomnou. No až neskôr som si uvedomila, že je pripútaný k stolu na ktorom leží. A že sa nachádzame v miestnosti, v ktorej ma niekoľko krát mučili. Porozhliadla som sa miestnosti a našla som tam kutáč, ktorý sa nahrieval pri otvorenom ohni. Moje telo sa pohlo k smerom ku kutáču a vzalo ho do ruky. Nechápala som čo sa to deje. Doplo mi to až keď som sa pohla smerom k Lukasovi. Chcelo sa mi kričať. Celou svojou silou som sa snažila pustiť kutáč skôr ako k niečomu dojde, no svaly ma nepočúvali.
Nepočúvalo má vlastné telo.
Stála som vedľa Lukasa s rozžeraveným kutáčom nad ním. Keď mu došlo čo sa bude diať začal sa so sebou triasť a prosiť o pomoc.
Ruky s kutáčom sa približovali k jeho nahej hrudi. Nechcela som to, snažila som sa tomu zabrániť no nemohla som. Žeriavy kutáč sa dotkol Lukasov pokožky a miestnosťou preťal to neľudský krik. „Beth! Pomoc!” zakričal Lukas.
〰️
„Beth! Vstávaj! Beth!” zabudila som sa na krik a a ako so mnou niekto. Keď som otvorila zbadala som Parkerovu ohromnú tvár. Vytrhla som sa z Parkoveho zovretie, prevrátila som sa na bok a vyvrátila som obsah žalúdka. Keď som skončila zistila, že Parker mi po celý čas držal vlasy. Slzy sa mi kotúľali slzy a keď som sa pozrela okolo seba zistila som, že izba je plná čistej energie- akokeby ma chcela chrániť. Stiahla som ju do seba. Keď svetlo z čistej energie pominulo úplne som sa rozplakala.
Ťažko sa mi dýchalo a pod silou svojích vzlykou som sa celá triasla. Ešte stále som počula Lukasov výkrik. Ledva som vnímala keď si ma Parker k sebe privinúl. Nebránila som sa, len som plakala.
„Bol to len sen. Len sen.” povedal Parker jemne a upokojujúco ma hladil po chrbte. „Dýchaj. Nádych a výdych. Bol to len sen.”
Po polhodine som sa ukludnila. „V pohode?” spýtal sa Parker keď sa vzlyky ustáli. Len som prikývla. „Spi. Keby niečo som tu.” povedal a upokojujúco ma hladil po chrbte. Bola som taká unavená, že som v okamihu zaspala.
〰️
Bolo šesť hodín keď som sa zobudila. Zistila som, že stále ležím v Parkerovom objatí. Spomenula som si na včerajšok a celú ma zaliala červeň. Potichu som sa vykrútila z jeho zozvretia, vzala veci na cvičenie a šla do sprchy. V poslednú dobu som mala časti nočné mory a vyžiadalo si to na mne daň. Tmavé kruhy pod očami, vlasy ktoré stratili lesk a unavený pohľad. Vyzerala som rozhodne aj lepšie. S povzdychom som na seba pustila studenú vodu aby s sa prebrala.
〰️
Prešli dve hodiny a ja som si zo seba šla vypotiť dušu vo fitku. Práve som bola na bežiacom páse keď do miestnosti vstúpil Parker. So strachom sa na mňa pozrel. „Aha, šípková Ruženka sa nám zobudila.” sarkasticky som prehodila.
„Si v pohode?” odignoroval moju poznámku a spýtal sa.
„Jasné.” povedala som zadychčane. Parker na mňa nedôverčivo pozrel a povedal: „Včera to tak nevyzeralo.”
Vypla som bezpečnostný pás. „Nieje to tvoja vec.”
„Je to moja vec už iba z toho dôvodu, že keď kričíš zo snov tak ma zobudíš a ja nemôžem spať a navyše, keď sa nedáš do poriadku tak proti Nezábudke nemáme žiadnu šancu.” povie Parker a skenuje ma pohľadom. Ja si založím ruky na hrudi a venujem mu škaredý pohľad: „Opakujem ti, nieje to tvoja vec. A keď nemôžeš spať kúp si štuple do uší. Keď nemáš na ne peniaze tak ti ich v kľude kúpim.” poviem podráždene. Viem že to bola rana pod pás, ale nemala som náladu. „A byť tebou by som nevyťahovala Nezábudku znova, lebo inak na vlastnej koži okúsiš čoho som schopná.” poviem a nechám preklznúť čistú energiu na povrch. Parker pri tóne môjho hlasu zbledne.
„Beth, priznaj si ako dlho si už poriadne nespala? Kedy si naposledy poriadne jedla? Priznaj si, že ti to prerástlo nad hlavu a ty to nezvládaš. Priznaj si to! Ledva s niekým komunikuješ. Ignoruješ priateľov, mňa, každého. Ak to pôjde takto ďalej, načisto sa zrútiš a ty to vieš.” povie Parker a podíde ku mne bližšie. Ja stratím slová. Len tam tak ticho stojím. „Drž hubu.” poviem jednoducho.
Parker sa ku mne priblíži. „No tak, len sa vykecaj. Vypusť čo ťa trápi. Alebo sa bojíš? Hmm? Ak to nespráviš pre seba, tak to urob pre Tonyho alebo Lukasa. ” povie Parker.
„Neber si jeho meno do huby!” poviem po tichu. Všimla som si ako Parker napäto prehrtol. „Neviem čo sa stalo keď si v Nezábudke bola ty, ale bojíš sa len predstavy, že by si tam mala vkročiť. Ak nebudeš tomu strachu čeliť teraz tak ich nikdy nezachránime.” dokončí Parker a pozrie sa mi do očí. Trasla som sa od hnevu.
„Slečna Beth, Tonyho ochrana nad jeho dielňou bola zlomená.” ozve sa F.R.I.D.A.Y..
„Ďakujem, hneď som tam.” poviem a nespúšťam pohľad z Parkera. Bez varovania som ho kopla medzi nohy. Parker bol okamžite na kolenách a stonal od bolesti. „Ak mi ešte raz budeš hovoriť čo mám robiť, tak tvojím vtákom nakrmím holuby. Bez ohľadu na to aký malý je.” zašepkám mu do ucha. Potom som sa otočila a ešte som povedala: „ Do piatich minút nech si v Tonyho dielni.”
〰️
Prechádzali sme sa po Tonyho dielni a Parker si tentokrát držal odomňa odstup. Ja som rozmýšľala nad jeho slovami. Nechcela som si to priznať, ale mal pravdu. Bola som čím ďalej tým na tom horšie. Každý deň som padala hlbšie do objatiu strachu. Trauma, ktorú som obtržila vďaka Nezábudke sa mi vracala. Každý deň som sa viac a viac bála. Nielen o Avengers a Lukasa. Ale aj predstavy, že do tej budovy vstúpim znova. Nespala som, nejedla a väčšinou som ani s nikým nerozprávala. Vedela som, že na tom zle a že sa budem musieť s niekým porozprávať. S niekým kto mi porozumie.
Nahlas som si povzdychla a sadla som si na Tonyho stôl. „Mal si pravdu.” poviem jednoducho. Parker nič nepovie len stojí pár metrov odomňa. Usmejem sa. „Byť tebou, tak by som si sadla. Bude to dlhé rozprávanie.” poviem a ukážem na miesto vedľa mňa. Parker sa na chvíľu zamračí ako by zvažoval ponuku, no nakoniec si vedľa mňa sadne. Nádych výdych.
Začala som od začiatku. Opísala som mu smrť mojich rodičov- prvý horor z mnohých. Moje stretnutie s Avengers, zistenie, že som Inhuman. Situáciu s Barnesom. Lov na Nezábudku. Ako sa missia nevydarila a ako ma Nezábudka uniesla. Stretnutie s mojou sestrou. Mučenie. Strach. Vraždy. Ako som sa spojila s Avengers a ako ma zachránili. Ako som zabila Jessicu-svoje dvojča. Ako som spoznala Lukasa a ako ho veľmi milujem. Rozpovedala som mu aj situácie posledných mesiacov z môjho pohľadu. Keď som skončila, bola som uplakaná a hlas som mala zachripnutý. Parker mi neskákal do reči, netlačil na mňa, len ma počúval.
„Ešte aj teraz dva roky po tom sa bojím. Mám nočné mory a niekedy keď sa zobudím a neviem kde som prepadne má strach, že som nikdy neušla. Vtedy zasvietim každé svetlo v dome, zápalim každú sviečku aby som vyhnala temnotu, ktorá sa tak podobá tej z cely. Ležím na posteli dokým strach nepominie a ja si spomeniem na svoje meno, na to, že som ušla.” prehltnem a snažím sa uludniť dýchanie. „Pri myšlienke, že sú tam Avengers a Lukas sa mi chce zvracať. Pri tej bezmocnosti, pri fakte že neviem čo je s nimi. Bojím sa tak veľmi. Bojím sa čo to s nimi urobí. A najhoršie na tom celom nie, že i cez fakt, že sú tam oni, že ich chcem zachrániť, sa bojím do tej budovy čo ilen vkročiť. Bojím sa, že keď sa tam ocitnem budem zas len to šestnásť ročne dievča, ktoré bude chcieť utiecť. Že zabudnem na nich a že ujdem. Bojím sa, že ich nezachránim.” vypustíme zo seba poslednú vetu. Nemám čo už povedať. Len plačem- to je to jediné čo mi zostalo. Parker má objíme, no nič nehovorí. Po chvíli si utriem slzy a traslavo sa nadýchnem. Je neskoro večer. Musela som prerozprávať celé hodiny.
„Som unavená. Asi by sme už mali ísť spať.” poviem na čo Parker iba prikývne. To jeho ticho ma jemne zaráža, no nič mu nepoviem. Asi je z toho sám v šoku. Zoskočím zo stola a Parker sa poberie za mnou.
Keď stojíme pri dverách a ja mám v ruke kľučku, Parker prehovorí: „Ďakujem, že si mi to všetko povedala. Ja... nevedel som, že čo všetko si si prežila. Prepáč. No chcem ti povedať, že už niesi to šestnásť ročne dievča, ktoré si prešlo peklom. A to šestnásť ročne dievča sa už nevráti. Vieš prečo?” spýta sa a keď si všimne môjho pohľadu dopovie: „Lebo to šestnásť ročne dievča by sa dobrovoľne neponúklo Krtkovi namiesto Lukasa. To šestnásť ročne dievča by nebolo ochotné ísť znova do Nezábudky a položiť ju na lopatky aby zachránilo svojích milovaných. To dievča je mŕtve a predomnou stojí žena, ktorá si prežila viac ako si hocikto vie predstaviť, prešlo peklom a je ochotné to urobiť znova.”
Keď to dopovedal, v očiach som mala znova slzy. Parker bol už pri dverách keď som povedala: „Ďakujem.”
S úsmevom sa na mňa pozrel a vošiel do svojej izby. To isté som urobila aj ja. A nech to bolo hocičím v noci som sa ani raz nezobudila.

Tony Stark.
Celý deň sme počúvali Bethine výkriky. Museli sme sa pozerať ako ju mučia znova a znova a ako ju potom dávali do kopy. Jej výkriky sme mali pustené v reproduktoroch v našich izbách aj keď sme šli spať. Museli sme sa pozerať ako hladuje, ako spí na holej zemi, zatiaľ čo mi sme si žili oproti nej v luxuse. To všetko nám liezlo na mozog. Hlavne Lukasovi.
Chodil ako duch, trhal sa pri hocijakom zvuku a na konci dňa bol na tom ešte horšie. Krtka sme už viac krát nevideli. Len nás vždy nahnali do miestnosti a tam nás nútili sa pozerať na Beth ako ju niekoľko hodín mučia. Dookola.
Každý z nás bol z toho mimo. Jediná Nat bola ako tak nad vecou a snažila sa spolu s Wandou dať dokopy Lukasa. Alebo sa snažili zabrániť tomu aby sa úplne zrútil. Bolo to takmer rovnako hrozné ako sa pozerať čo robili Beth.
„Príde sem po nás?” spýtal sa Lukas po tichu. Boli to prvé slová, ktoré povedal.po dvoche dňoch. Nevedeli sme čo sa s ním deje. Vedeli sme však, že Lukasa vytiahli z cely každý večer a keď sa v noci vrátil bol ako vymenený. Nevedeli sme čo s ním robili a on o tom nerozprával. „Príde nás Beth zachrániť?” dodal tichým hlasom.
„Dúfam, že nie ale je to Beth a tá keď si dá niečo do hlavy tak sa to aj stane.” poviem a sadnem si vedľa Lukasa. Moje slová prerúši Bethin výkrik keď jej roztaveným kutáčom pálili kožu. „No keď príde, ver mi že Beth sa postará aby každý trpel za to, že vás odlúčili. Pomstí sa za každý jeden deň, ktorý bola bez teba a pomstí sa im za všetko čo ti urobili. Beth sa postará aby na to nikto nezabudol, ani keď tento svet bude premení na prah.” dopoviem a tým slovám naplno uverím.

Tak konečne je sem nová kapitola. Dúfam, že sa vám páči a ospravedlňujem sa za gramatické chyby. Budem rada za každý, komentár, vote, názor. Dajte mi vedieť čo si myslíte o Parkerovi a jeho vzťahu s Beth alebo ak máte otázky ohľadom knihy tak na ne s radosťou odpoviem. Zatiaľ sa lúčim a vidíme sa pri ďalšej kapitole. Ľúbim vás a čauky!❤️