Inhuman 2

Kapitola 1.

O tri týždne neskôr:
Ráno mi pri uchu zazvoní ten najhorší zvuk na svete. Áno budík. Otrávené ho vypnem a snažím sa ďalej spať. Na moje nešťastie sa ten zvuk ozve zas a zas. Keď budík definitívne stíchne sa celá šťastná snažím zaspať.
„Beth, mala by si stavať. Inak zmeškaš ďalší deň školy.” ozve sa Samanta. Je to umelá inteligencia, ktorú mi Tony navrhol a nainštaloval do domu.
„Už iba pár minút, prosím.” zamrmlem do vankúša.
„To si hovorila aj včera a zmeškala si prvý deň v škole.” povie neodbytná Samanta.
„To bolo včera.”
„Elizabeth, napočítam do piatich. Ak dovtedy nevstaneš tak volám Tonyho Starka. 1.2...” umelá inteligencia nestihla doposiaľ dopovedať lebo som povedala: „Dobre, len nikoho nevolaj.”
Pomaly som vstala z postele a urobila si svoju rannú hygienu. Potom som si obliekla nohavice a tričko. Na ruky som som si dala Tonyho náramky. Schmatla som zatiaľ prázdny rupsak a utekala dole do kuchyne.
Urobila som si ovsenú kašu, ktorú som zjedla do piatich minút, keďže som bola extrémne hladná.
Pomaly si pripravujem desiatu, ktorú hodím do ruksaku spolu s fľašou vody. Schmatnem slúchadka a utekám na autobus.
〰
Pomalým krokom sa predieram cez školský dvor. Som nervózna? Áno, som brutálne nervózna. V škole som naposledy bola...fuuuu ani si nepamätám. Keď som konečne prešla cez dvere školy, spomenula som si na svoju prázdnu tašku a nato, že mi Tony rozkázal navštíviť riaditeľa. Možno to bude nejaký jeho kamarát.  Je sem však jeden menší háčik, ale myslím si, že dosť dôležitý.
Neviem kde je riaditeľňa. 
Avšak nieje nič čo by som ja nedokázala vyriešiť.  Zastavím jedno dievča a spýtam sa jej:„Ahoj, nevieš kde je riaditeľňa?”
„Ooo jasné, pôjdeš rovno a potom hneď prvá odbočka do prava. Riaditeľňa sú tretie dvere z ľava.” odpovie dievča a usmeje sa na mňa.
„Ďakujem.” poviem s tiež s úsmevom na tvári.
„A nestrať sa.” povie dievča a niekde sa poberie.
Podľa inštrukcií toho dievčaťa som sa za chvíľu ocitla pred riaditeľňou. Zaklopala som na dvere. Za pár sekúnd sa ozvalo tiché: „Ďalej.”
Otvorila som dvere a ocitla som sa v malej miestnosti. Dvere som rýchlo za sebou zavrela.
„Dobrý deň. Som Elizabeth Grey a vlastne ani neviem čo sem robím.” poviem na rovinu s úsmevom typu: Prosím nezabite ma. Na moje prekvapenie sa riaditeľ zasmeje.
„Ja som David Freeman a tiež poriadne neviem čo sem robím.” povie a ja sa usmejem. „Sadnite si.”
„Takže vy musíte byť tá nová. Nemali ste prísť už včera?” spýta sa keď si sadnem.
„Mala, ale bolela ma hlava a bolo mi zle od žalúdka, tak som radšej neprišla.” vymyslím rýchlo výhovorku. Ako vidím na jeho výraze tváre tak mi uveril.
„Tak to mi je ľúto, ale prejdime rovno k veci. Číslo vašej skrinky je 182, sem máte číselnú kombináciu s ktorou ju odomknete. Učebnice sú sem a pred skrinkou vás bude už čakať jeden z našich žiakov, ktorý vás prevedie školou. Dúfam, že sa vám sem bude páčiť.” povie riaditeľ a podá mi všetky tie veci.
„Ďakujem veľmi pekne.” poviem a snažím sa udržať všetky tie veci.
„A sem máte ešte váš rozvrh.” povie a položí mi ho na kopu kníh v mojich rukách.
„A môžem sa vás ešte spýtať, kde sa nachádza skrinka 182?”  poviem keď už stojím pred dverami.
„Pôjdete  do ľava, potom tretia odbočka do ľava. Tam niekde by to malo byť. A ešte vám prajem veľké študijné úspechy.” povie.
„Ešte raz, veľmi pekne ďakujem.” poviem a nejako sa mi podarí otvoriť tie dvere a zatvoriť.
Pánenku, ani si nepamätám kedy naposledy som sa takto slušne správala. Steve by mal zo mňa radosť. Pomaly sa predieram chodbou plnou ľudí a dúfam, že do mňa nikto nenarazí. To sa však nestane a o pár sekúnd sa ocitám na zemi, lebo ma sundal na zem nejaký urastený blonďak. Samozrejme sa na zemi ocitli aj všetky tie ťažké učebnice.
Možno by ste čakali, že by sa ten týpek aspoň ospravedlnil a pomohol by mi tie knihy pozbierať a medzi nami by preletela iskra a žili spolu šťastne až do smrti ako v tých romantických stredoškolských filmov. To sa však prekvapivo nestalo. On šiel bez obzretia preč a mne nezostalo nič iné ako si nadávať popod nos. Postupne som pozbierala všetky učebnice a pobrala sa ďalej hľadá moju skrinku.
„Ahoj, som Bonnie a prevediem ťa po škole.” povie jedna blondína hneď ako sa ocitnem blízkosti mojej skrinky.
„Ahoj, mohla by si mi prosím ťa pomôcť?” spýtam sa a keď kývne hlavou tak jej dám do ruky moje učebnice.
„Fuuu to je, ale ťažké.” povie Bonnie a ja zatiaľ otvorím skrinku. Bonnie mi tam dá učebnice a ja skrinku zavriem.
„Ďakujem.” poviem s úsmevom na tvári.
„Nemaš vôbec zač.” povie Bonnie a vtedy začne zvoniť. Pomaly sa chodby začnú vyprazdňovať.
Keď už na chodbe nieje ani jeden žiak Bonnie povie: „Poď poukazujem ti to tu.”
〰
„Tak a toto je telocvičňa. Máme sem hokejový, basketbalový a futbalový tým. Taktiež sú sem aj roztlieskavačky medzi ktoré mimochodom patrím.” povie Bonnie a hodí po mne pohľad. Ja sa silene usmejem. Už sa po škole prechádzame pomaly hodinu a mne príde Bonnie čím viac otrávnejšia.  Stále sa na mňa prihlúplo usmieva a má blbé poznámky.
„Mimochodom načo máš na rukách tie veci?” spýta sa zas Bonnie.
„Som Inhuman a tieto veci mi pomáhajú” poviem jednoducho. Bonnie po mne hodí znechutený výraz a odkráča preč.
„Prehľadka sa skončila.” zakričí ešte predtým ako za sebou zavrie dvere.
Pravdepodobne ju znechutilo to, že som Inhuman. Trápi ma to? Vôbec. Prečo by ma vlastne mala trápiť toto dievča, ktoré jednoznačne rozmýšľa ako jednobunkovec bez mozgu.
Ticho, ktoré nastalo keď odišlo prerušilo buchnutie dverí a kroky. Na chrbte pocitím pohľad. Rýchlo sa otočím aby som zistila komu patrí pohľad. Na moje prekvapenie tam nikto nebol.
A pritom môžem odprisahať, že som jasne počula buchnutie dverí, kroky a pocítila som na svojom chrbte niečij pohľad.
O týždeň neskôr:
Už som si takmer zvykla na ranné vstávanie. Dokonca dnes rána som vstala z postele aj bez toho aby sa mi Samanta vyhrážala, že zavolá Tonymu.
Momentálne som už pri mojej skrinke a vyberám si potrebné veci na fyziku. Fyziku mám v maličku a to vďaka Tonymu. Vlastne všetky predmety mám v maličku vďaka výučbe od Avengers.
Keď konečne nájdem miestnosť v ktorej sa vyučuje fyzika zazvoní.
Sadnem si do lavice a snažím sa nezaspať.
〰
Konečne posledná hodina, aj keď je to náboženstvo. Zo začiatku som na náboženstvo chodiť nechcela, keďže Inhunmani a kresťanstvo moc spolu nevychádzajú, ale je to lepšie ako učiť sa Etiketu. Konečne sa uvoľnili posledné lavice a ja si  tam sadnem. O pár minút do triedy vojdú žiaci z 3B.  Veľmi si ich nevšímam a radšej sa venujem svojej knihe.
„Môžem si k tebe sadnúť?” spýta sa jeden chalan, ktorý stojí pri mojej lavici. Modré oči, hnedé vlasy a  priemerná postava.
„Hej, jasné.” poviem a usmejem sa neho.
„Mimochodom, som Lukas.” povie keď si sadne.
„Beth.” poviem s úsmevom. Ďalej nestihneme už nič povedať, lebo do triedy vojde malá a stará mníška.
„Dobrý deň, žiaci. Posadiť sa.” povie mníška.
„Joj zas táto príšera...” vzdychne si Lukas.
„Podľa tvojich slov usudzujem, že ju nemáš príliš v láske.” poviem  po tichu.
„Je to priam nočná, však zachviľu uvidíš.” povie Lukas a ja sa zasmejem.
„Niečo je vám smiešne v poslednej lavici?” spýta sa ja a pokrutim hlavou.
„No takže by sme mohli pomaly aj začať s výučbu. Dnešnou témou budú Inhunmani...” hovorila mníška a ja som ju radšej pre istotu prestala počúvať, keďže nechcem si pokaziť celý deň a radšej som sa ocitla vo vlastnom svete. Z tranzu ma prebrali slová: „Sú to poslovia diabla a majú za úlohu nás vyhubiť.”
„Hovadina.” poviem hlasnejšie ako som plánovala. Mojim telom prechádza vlna hnevu.
„Čo ste to povedali?” povie mníška.
„Že je to hovadina! Nemáte ani potuchu o čom rozprávate.” poviem a snažím sa aby to neznelo tak nahnevane.
„A ty mladá slečna vieš o čom rozprávaš?” povie a prebodne má pohľadom.
„Keďže som Inhuman tak očividne viem o čom rozprávam narozdiel od vás. Trepete sem samé hovadiny...” nestihnem dopovedať lebo mi tá stará pliaga skočila do reči: „Chceš poprieť, že denne umrie minimálne jeden človek pod rukou Inhumana?”
„Nie, ale chcem povedať, že mi zato nemôžeme. Keď sa premeníme nedokážeme ovládať svoju silu. Navyše koľko Inhumanov zomrelo pod rukou obyčajného človeka? Štatistiky ukazujú, že ľudia zabili omnoho viac Inhumanov ako mi vás.
Plus v niektorých štátoch máme zákaz ísť na niektoré miesta len preto, že sme Inhunmani. Príde vám to spravodlivé?” vysypem zo seba vodopád slov.
„Ale vy nieste ľudia! Ste posolovia diabla!” povie mníška, ktorá od zlosti takmer prská.
„Toto nemá cenu.” poviem, postavím sa zo svojho miesta a idem smerom ku dverám.
„Kde idete?!”
„Zabiť nejakého človeka a jeho dušu obetovať môjmu pánovi Satanovi.” poviem sarkasticky. Pár ľudí sa zasmeje a odchádzam z triedy.
Zastavím sa ešte v riaditeľni.
„Dobrý deň, prepáčte že vyrušujem, ale mám jednu otázku.” poviem keď vojdem do riaditeľni.
„Rád vám na ňu odpoviem.” povie riaditeľ.
„Nemohla by som si vybrať iný predmet namiesto náboženstva?” spýtam sa stále s menším hnevom v hlase.
„Obavam sa, že to už nebude možné. Môžem sa spýtať, prečo tak chcete urobiť?”
„Mnížka, ktorá vyučuje náboženstvo mala dosť radikálny názor na Inhumanov. Ako určite viete patrím medzi nich a jej názor sa ma dosť dotkol.” poviem stručne. Riaditeľ prikývne na znak, že mi rozumie.
„Budem jej musieť dohovoriť aby sa tejto téme radšej nabudúce nevyjadrovala.” povie riaditeľ a ja vďačne prikývnem.
„Ďakujem a dovidenia.” poviem a vytratim sa n chodbu. Kedže sa mi tam už nechce vracať tak idem na školský dvor.  Vyšplham sa na betónový múrik a pohodlne si tam sadnem. Ten múrik môže byť tak vo výške jedného metra, ale keďže ja mám iba 150 cm tak ma stálo dosť úsilia sa tam vyšplhať.
Unavene si vydýchnem a nechám si hlavou prejsť celý dnešný deň. Možno som to mala nechať tak a neozývať sa. Z mojich myšlienok ma vyruší zvonček. Z dverí sa vyrútia žiaci a každý sa niekde rozbehne. Ja si ešte stále sedím pohodlne na múriku. Zatvorím oči a vychutnávam si slnečné lúče na mojej tvári.
„Nieje trochu neskoro na opaľovanie?” ozve sa známy hlas. Otvorím oči a zazriem Lucasovú tvár.
„Užil si si to týranie od tej starej fúrie?” spýtam sa ho s úsmevom na tvári.
„Určite som si ho užil viac ako ty.” povie tiež s úsmevom na tvári.
„Náhodou táto hodina bola veľmi edukatívna. Aspoň som zistila, že som diablov posol.” poviem s úsmevom a Lukas sa zasmeje.
„Nemáš náhodou chuť na horúcu čokoládu?” spýta sa Lukas.
„Až keď ma ubezpečíš, že nie si žiaden úchyl.” poviem a prebodnem ho pohľadom.
„Chceš mi naznačiť, že vyzerám ako nejaký úchyl?”  spýta sa Lukas a ja sa na neho usmejem najnevinejšie ako len dokážem.
„Ubezpečujem ťa, že nie som žiaden úchyl.” povie a podá mi ruku aby som mohla bezpečne zoskočiť.

Vítam vás u novej kapitole. Dúfam, že sa vám páčila a ospravedlňujem sa za gramatické chyby. Táto kapitola bola taká pohodová a dúfam, že som vás neunudila k smrti. Budem veľmi rada za každú podporu, ⭐, 💬.
Čauky!♥