Inhuman 2

Kapitola 21.

Na ďalší týždeň:
Prešli dva týždne od únosu Lukasa a Avengers. V dielni sa vyrába oblek pre Tonyho, výbušniny a ďalšie zbrane, ktoré by nám mali pomôcť. Trénujeme do vyčerpania, no väčšinou už nemáme čo robiť. A tak je to aj teraz.
Umytí, prezlečení a unavení sedíme v spoločenskej miestnosti a pozeráme seriál.  Vôbec sa mi nepáči ani len pomyslenie na to, že zatiaľ čo sú Avengers v Nezábudke tak ja sem sedím na gauči a nič nerobím. 
„Čo?” spýtam sa keď si všimnem Parkeroveho úsmevu na tvári a pohľadu upretého na mňa.
„Ibaže vyzeráš naozaj komicky keď sa snažíš pohľadom vyzliecť a znásilniťa Damona.” povie so smiechom v hlase. Ja sa nahnem po najbližší  vankúš a hodím ho po ňom. Parker sa mu so smiechom vyhne a nemôžem si pomôcť aj mne sa na tvári vyčaruje úsmev. „Dakto sem ma bojovú náladu. Čo ťa sere tentokrát?”
„Okrem toho, že je sedem hodín v piatok večer a ja pozerám seriál s totálnym idiotom telku?” poviem sarkasticky.  Parker sa zasmeje a hodí po mne vankúš, ktorý s ľahkosťou chytím. Náš vzťah nieje ideálny, no rozhodne sa zlepšil. Aspoň už ho nemám chuť zabiť vždy keď ho uvidím. Čiastočne môže za to fakt, že od rozhovoru s ním nemám nočné mory.
„A čo si zvykla také robiť v piatok večer ak nie vysedávať pred telkou s totálnym idiotom?” spýta sa.
„Ako každý piatok by som sa chystala s kamarátmi do klubu. A pravdepodobne o takomto čase by som už mala v sebe aspoň trochu vodky.” poviem a vzdychnem si. „Ty?”
„Pravdepodobne by sme s Nedom hrali Fifu.” povie a ja sa usmejem. Keď si všimnem jeho pohľad tak poviem: „S Lukasom by ste si rozhodne v tomto rozumeli.”
„Aká je tvoja obľúbená spomienka s ním?” spýta sa odrazu Parker. „Sorry, asi moc osobná otázka.” dodá keď si všimne môjho výrazu.
„Nie v pohode, len... Len si neviem vybrať.” vykoktám zo seba. „Je ich toľko veľa.” 
Parker chápavo prikývne. „Nemusíš keď nechceš. Bola to len hlúpa otázka.”  povie.
„Drž hubu.” poviem impúlzivne. Parker zdvihne ruky do vzduchu a niečo si zamrmle. Nevnímam jeho slová, len sa prehrabávam všetkými spomienkami.

Flashback.
Hudba hraá na plné obrátky až som miestami mám pocit, že ohluchnem. Každopadne musím uznať, že to kapela poriadne rozbalila. Sme tu všetci- ja, Leora, Sophia, Jennifer, Aurélia, Jordan a Lukas. Tancujeme, spievame a pijeme. Bodaj by nie, keď to je prvý tohtoročný festival. Ruky mi sklzlo po Aurellinom tele a jej ruky zas po mojom. Neviem či to bolo tým práškom, ktorý pred polhodinou doniesol Jordan a ktorý sme si všetci dali, ale cítim sa tak ľahko. Aurélia sa podľa jej úsmevu cíti rovnako. Užívame si ako všetci okolo nás a netrápilo ma, že každá moja topánka je iná. Aurélia má akurát zatočila, keď ma niekto chytil za ruku a pritiahol si ma k nemu.  Hlavou som neznámemu buchla do hrude, no jeho vôňa mi prezradila kto ten neznámi bol. Pozrela som sa Lukasovi do tváre. Oči sa mu leskli od alkoholu a drogy čo nám dal Jordan, no aj tak boli nadpozemsky modré.  Hltajú ma pohľadom a je v nich vpísana túžba, ktorá pravdepodobne sa ráčila aj v mojom pohľade. Medzi mnou a Lukasom to je... mätúce. Obidvaja vieme, že k sebe niečo cítime, no zároveň vyčkávame kedy ten druhý spraví prvý krok. No teraz, to je inak. Obidvaja už máme čakania dosť. Lukas sa mi pozrie na pery a ja prikývnem. V tom momente sú jeho pery na mojich. V bruchu sa mi vynorí roj motýlikov a elektrina prúdi každým centimetrom mojej pokožky. Opatrné bozky sú behom sekundy viac a viac žiadostivé. Vybuchla som. Neviem či to  je tým alkoholom, drogou alebo jednoducho Lukasom. No keď sme sa od seba odtrhneme celý zadychčaný, nad našimi hlavami sa znášali oblaky čistej energie. Ľudia jasali. Myslia si, že je to bod programu a ani ich našťastie nenapadlo, že je to práca nadržanej a opitej inhuman.  Lukasovi pravdepodobne napadne to isté lebo sa usmieva od ucha k uchu. Nepochybne takto vyzerám aj ja.  Vtedy som zacítila to puto čo medzi nami vznuklo. Lukas je ako môj odraz v zrkadle, moja druhá polka. Vďaka nemu som sa teraz cítila tak živá až to bolelo.  Nadýchla som sa z plných pľúc a uvedomila som si, že neriešim minulosť a ani budúcnosť, že je jednoducho žijem. A to vďaka Lukasovi.
„Milujem ťa.” poviem úprimne a pobozkám ho tentokrát ja. Lukas mi bozky opätuje a ja sa cítim ako v siedmom nebi. Milujem ho. Milujem ho. Milujem ho. Ako len ľahko mi tie slová vyklzli z úst a ako len pravdivé boli. Milujem ho dlhšie ako si som ochotná priznať.  Keď sme sa od seba odtrhli tentokrát, po lícach sa mi kotúľali slzy. Lukas ma chytí za bradu a povie: „Nevedel som, že sa bozkávam tak dobre až ťa to rozplače.”
Pridusene sa zasmejem: „Idiot.” poviem a buchnem ho so hrude.
„Povedz to ešte raz.” povie Lukas len pár centimetrov od mojej tváre.
„To že si idiot? Keď sa ti to tak páči môžem ti k nemu pridať aj iné tituli, ktoré budú omnoho pikantnejšie.” poviem s úsmevom na tvári, aj keď mi z očí ešte stále prúdia slzy.
„Nie ty krava moja. To predtým.” povie so smiechom v hlase.
„Len ak to povieš aj ty.” poviem. Lukas mi utrie slzy z tváre a naraz povieme: „Milujem ťa.”
Usmejem sa ako nikdy predtým a Lukas mi úsmev opätuje.
„Fuj vy dvaja ste horší ako Leora so Sophiou. Normálne z vás chytám cukrovku.” povie Jennifer a a pritancuje ku nám. „Tu máš vodku a poď tancovať.”
So smiechom fľašu príjmem, chytím Lukasa za ruku a chystám sa pretancovať túto noc.
End of Flashback.