Kapitola 22.

134 16 5
                                    

O týždeň neskôr:

Sedím na stole v Tonyho dielni a nadávam. Z rohu sa ozve Parkerov smiech. Zabodnem do neho vražedný pohľad: „Je ti niečo vtipné, Pavučik?”
„Okrem toho, že si sem ideš vytrhať vlasy a vyhrážaš sa plánu budovy že ju zabiješ, tak nič.” povie s humorom v hlase Peter a prisadne si. „A už som ti hovoril aby si ma nevolala Pavučik.”
„Buď rád, že ťa nevolám horšie. Napádajú má totiž aj o mnoho pikantnejšie prezývky ako Pavúčik. Keď chceš môžem ti nejaké vymenovať.” poviem a napijem sa vody.
„Niečo nové?” povie Parker ignorujúc moju poznámku.
„Nie. Do budovy vedie len jedna cesta a rovnako aj von z budovy. Ak sa tam chceme dostať musíme ísť prednými dverami a prebiť si cestu k Avengers.” skonštantujem a nahnevane si založím ruky na prsiach. Čím ďalej sa pozerám na plán tej budovy tým viac som beznádejná. Keby sme tam vošli prednými dverami tak by to dopadlo rovnako ako pred dvoma rokmi- zajali by ma spolu s Petrom a všetko by mohlo ísť do prdele. Aj keby sa nám podarilo prebojovať si cestu k Avengers a Lukasovi, zostalo by nám veľmi málo sily na to aby sme Nezábudku položili definitívne na kolená a zabili Krtka.
„Ukáž mi ešte raz plány tej budovy. ” povie a oprie sa mi o ruku aby mi dal najavo, že nie som na to sama. V priebehu tohto týždňa som bola napätá ako struna. Neviem či to súviselo s blížiacou sa misiou alebo faktom, že som za posledný týždeň som nepoužila ani kvapku čistej energie. Každú jednu chvíľu, aj teraz, som sa v duchu ponárala do studne čistej energie, ktorá driemala v mojom vnútri. Schádzala som do extremných hlbín svojej moci a hromadila som ju. V poslednej dvoch dňoch má čistá energia vyslovene volala aby som ju vypustila na povrch, a tým pádom sa bolo omnoho ťažšie sústrediť na veci. Niekedy pomáhalo keď som bola ticho a prihovárala som sa k jej volaniu, niekedy zas pomáha keď sa rozprávam s Petrom a volanie moci ignorujem. Peter o tom samozrejme vie a preto sa má nesnaží zbytočne provokovať. Ak sa mám vrátiť do Nezábudky, tak musím mať k dispozícii celú svoju moc, aby za to Krtko zaplatil.
„Toto je prvé poschodie. ” poviem a ukážem na svetelný hologram pred nami. „Je to iba výťah s malou chodbou a veľkými železnými dverami, ktoré sú jedinou cestou do vnútra. Taktiež je to jediná časť budovy ktorá je nad povrchom.”
„Počkaj, to je jediná časť budovy, ktorá je nad povrchom? Ostatné poschodia sú pod zemou?” spýta sa prekvapene Parker a zoskočí zo stola.
„Áno, hovorila som ti to predsa. Ostatné poschodia sú nedobytná pevnosť pod zemou.” poviem a zoskočím zo stola za ním.
„Ako je potom možné, že tam majú dostatok kyslíka?” spýta sa Peter zamyslene.
„Čo ja viem? Vyzerám podľa teba ako architekt, Pavúčik? Pravdepodobne tam majú ventiláciu alebo niečo také.” poviem otrávené. Keď si uvedomím čo som práve povedala, chytím Petra za ruku. „Počkaj. Myslíš na to na čo myslím ja?”
Parker prikývne a s očakávaním v hlase povie: „Ventilačné šachty.”
„Náš lístok do vnútra. ” poviem a s radosťou sa hodím Parkerovi okolo krku. Parker má objíme a zatočí so mnou vo vzduchu.
„Sme géniovia!” povie naradostnene a pustí má na zem.
„Skôr totálny idioti, že nás to nenapadlo skôr.” poviem s úsmevom na tvári. Je to prvá pozitívna vec za tento týždeň. Samozrejme ak nepočítame, že všetky zbrane sú hotové, dokonca aj Tonyho oblek. S Petrom na seba naradostnene pozeráme. Máme šancu.
„F.R.I.D.A.Y. môžeš mi ukázať všetky ventilačné šachty?” spýtam sa umelej inteligencie, ktorá ma hneď počúvne.
„Dovnútra by sme dostali tade.” povie Peter a ukáže ľavú stenu prvého poschodia, z kadiaľ vedú všetky ventilačné šachty. Potom sa odmlčí a pozrie sa na mňa. „Potrebujeme plán, Beth. Sakra dobrý plán ak chceme aby to vyšlo.”
„Našťastie jeden dobrý plán ma práve napadol.” poviem a skôr ako Peter stihne hocičo povedať, vezmem zo stola svoj telefón a vytočím číslo.
Po pár zazvoneniach sa z mobilu ozve Stevov hlas: „Beth?”
„Potrebujeme vašu pomoc.” poviem a usmejem sa na Petrovej zmätenej tváre.

Inhuman 2Where stories live. Discover now