Inhuman 2

Kapitola 16.

Ešte v ten večer:
Všetko okolo mňa prestalo existovať a dávať zmysel. Nič som nevnímala okrem hnevu, ktorý mi naplňal vnútro. Nebol to obyčajný hnev. Tento druh hnevu bol taký spaľujúci pocit, že ste v okamihu zabudli na všetko, dokonca aj na svoje meno, a stratili ste zdravý úsudok.
Týmto pocitom som bola poháňaná, keď som vyšla z Tonyho dielne rovno do spoločenskej miestnosti. Tam som našla skrýš na Tonyho najlepší alkohol a vzala som si fľašu, ktorá sa mi najviac pozdávala.
Whiskey.
Fľašu som otvorila a bez ďalšieho rozmýšľania som si dopriala poriadny dúšok. Tvár sa mi jemne skrútila od silnej chuti alkoholu, no po chvíli ma zahrialo príjemné teplo. Rozhodne tá fľaša musela byť poriadne stará a dráha. Tony by asi nebol moc rád keby z jeho najlepších fľašiek.
Pri tej myšlienke som sa musela zasmiať.
Akokeby Tony alebo Natasha, Wanda a Falcon mali šancu ma sem vidieť. Teraz pravdepodobne sú zavretí v tých temných celách zatiaľ čo ja si sem len tak sedím a pijem.
Možno keby som tam dnes bola, tak by sa to skončilo inak. Možno by sme sem všetci boli a oslavovali naše víťazstvo. Ja by som sa s Lukasom nenápadne z oslavy vytratila a zatiahla by som ho do najbližšej postele. Bol preč ani nie jeden deň a už mi to chýbalo. No nechýbali mi iba posteľné aktivity s ním, ale hlavne mi chýbal on.
On a ten pocit, ktorý ma náplňal a donútil ma klásť si otázku, ako som si vôbec niekoho takého zaslúžila, vždy keď som sa na neho pozrela. Chýbal mi jeho úsmev a iskričky v očiach. Chýbal mi jeho dych na mojej pokožke, jeho bozky, dotyky a pohľady. Nekonečné noci, ktoré sme strávili pozeraním na hviezdy. Dlhé objatia, ktoré mi venoval vždy keď som sa s výkrikom prebudila z nejakej nočnej mori.  To ako vždy vicítil, že sa niečo vo mne deje a bezopýtania mi urobil horúci kúpeľ, v ktorom mi robil spoločnosť keď som ho o to požiadala a keď nie, tak ma tam nechal sami so slovami, že keď budem potrebovať sa s ním o tom porozprávať, je sem pre mňa.
Toto mi chýbalo a toto som dnes stratila a sklamala tým, že som ho nezachránila.
On bol moja rodina, súčasť každého kúsku mňa, rovnako ako Avengers. To oni sem pre mňa vždy boli. Vždy. A ich som sklamala.
Nie iba tým, že som tam dnes s nimi nebola a že som im nemala ako pomôcť keď ich zajali. Nie. Ja som ich sklamala iným spôsobom. Neuvedomovala som si, že ma chcú ochrániť a zbaviť ma bolesti, ktorú by mi určite to miesto spôsobilo. Vedeli, že nie som pripravená sa tam vrátiť, nie keď som sa takmer povracala pri pohľade na tie plány. Preto urobili čo urobili a ja namiesto toho aby som im ďakovala, som im vynadala a povedala otrasné veci. Hlavne Tonymu.
Tonymu- môjmu druhému otcovi.
Wande- ktorá mi bola blízka ako vlastná sestra.
Natashi- osoba, ktorá mi bola svojím spôsobom ako najlepšia kamarátka.
Falconovi- ktorý mi liezol na nervy viac ako moji bratia.
Nevedela som kedy som začala plakať. Rovnako som nevedela ani ako sa mi dostal nôž do ruky. Len som ho hodila do steny na proti. Neobzerala som sa kam sa zabodol len som chytila ďalší nôž a urobila som s ním to isté. A potom s ďalším a ďalším. Popritom som popíjala, plakala, nadávala, kričala a spomínala. Spomienky ma unášali po celý čas keď som vyčíňala.
Keď mi došli nože, hádzala som stoličky, ničila všetko čo mi prišlo pod ruku. Dokonca som zašla až tak ďaleko, že som vypustila čistú energiu aby si robila čo chcela. A možno to nebol ten najlepší nápad keď čistá energia roztrhala krásny biely gauč na bezvýznamné kúsky. To ma však teraz netrápilo. 
Nič som nevnímala okrem bolesti a hnevu. Cítila som, že ma tie dve pocity pohltia zaživa. Elegantný sklenený stôl sa premenil na bezvýznamné črepiny, keď som po ňom z celej sily hodila lampu, ktorá sa mi dostala do ruky.  Odpila som si z fľašky, ktorú som si pred tým položila na zem.
Dúfala som, že dúšok alkoholu ukľudni pocity, ktoré sa ma snažili roztrhať zaživa.
Bolesť a hnev.
Hnev a bolesť.
Kričali a trhali ma na malé kúsky. Zaplavovali každý kúsok môjho tela, mojej duše.
Kričali a drali sa napovrch. A ja som kričala s nimi, keď som hodila fľašku o stenu.  S rachotom, ktorý spôsobila rozbitá fľaška, sa emócie ukľudnili. Stíchli.
Ľahla som si na zem a v ruke som zacítila píchnutie, no neobťažovala som sa zístiť čo to je.
Stena sa nadomnou točila. Bolo to ukľudňujúce. Slzy mi stále prúdili po tvári, keď som zaspala na zemi.

Čauky!♥ Vítam vás u novej kapitoli, ktorá zas vyšla neskôr ako som plánovala 😅.  Dúfam, že sa vám kapitola páčila a jej čítanie ste si užili.  Ospravedlňujem sa za gramatické chyby. Táto kapitola je taká nudnejšia no dúfam, že mi to odpustíte. Budem ako vždy rada za každú podporu. Ďalšia kapitola by mala výjsť skôr. Zatiaľ sa majte, ľúbim vás a ČAUKY!♥