Inhuman 2

Kapitola 17.

Na ďalší deň:
Celý svet sa so mnou točí. V hlave mi vybuchujú ohňostroje, v ústach mám púšť, ruku mi mučí tupá pravidelná bolesť a žalúdok sa mi nebezpečne skrúca. Cítim, že ho už dlho neudržím pod kontrolou.
A ani som neudržala.
O pár sekúnd som na všetkých štyroch a idem si vyvracať vnútornosti. Skončila som o hodnú chvíľu neskôr.
Z úst mi vyšla štipľavá nadávka. Ach, ako nenávidím opicu.
Sadla som si len pár centimetrov od obsahu môjho žalúdka. Pozrela som sa na ruku, z ktorej sa v pravidelnom tempe šírila bolesť.
Bola som vďačná za to, že mám prázdny žalúdok, lebo inak by som sa určite znova pozvracala.
Z ruky mi trčala črepina. Nie dosť veľká, ale ruku som z nej mala celú krvavú. Bezrozmýšlania som ju vytiahla. Bolelo to ako čert.
Z ruky mi teraz tiekol menší prúd krvy a bolelo to trojnásobne ako predtým.
Vynikajúco Beth, tomu si teda dala.
Poobzerala som sa okolo seba. Roztrhaný gauč, nábytok rozbitý na márne kúsky, nože v stene. Mohla som byť rada, že som z toho vyšla len s črepinou v ruke, zvlášť keď som spala na zvyšku skleneného stola, no nebola som.
Namiesto toho som cítila niečo iné.
Moje vnútro spaľovala myšlienka, že som takto mala skončiť aj ja. A aj som skončila. Bola som vo vnútri roztrhaná, moje duša bola prepichnúta nožmi a rozbitá na malé kúsky.
To v akom stave som tú izbu zanechala, znázorňoval stav mojej duše.
Bola som sem sama. Sama samotinka a predsa sa v mojom vnútri niečo pohlo. Bolo to odhodlanie, ktoré sa zjavilo pri pohľade na ten neporiadok- pri pohľade do svojho vnútra.
Možno som zlyhala, možno som neochránila svojich najbližších, možno som urobila niečo hlúpe, no nikdy som nebola slabá a nie som ani teraz. Aj cez to všetko čo som zažila, cez všetky svoje chyby a nedokonalosti, som nikdy nebola slabá.
Nikdy.
Už som raz sama položila Nezábudku na chrbát a spravím to znova, ak to bude znamenať bezpečie pre mojich milovaných. Niečo mi však nepovedalo, že možno v tom niesom úplne sama.
Rýchlo som sa postavila. V hlave sa mi však tak zatočilo, že som spadla. Rovno do obsahu svojho žalúdku.
〰
Umytá, prezlečená, s obviazaniu rukou a hlavne nadopovaná tabletkami proti bolesti hlavy som sa ocitla v garáži. Všade boli luxusné a nepochybne drahé autá. Ako sa zdá Tony zabezpečil iba tie najrýchlejšie cesty z budovy. Vedel totiž, že s autom by som sa asi do Nezábudky tak ľahko nedostala.
Vybrala som si kľúče od najdrahšieho auta, ktoré Tony vlastnil. Aspoň si to myslím, keďže Tony sa s tým autom chválil pri každej jednej príležitosti. Auto som odomkla, nasadila si na tvár okuliare a nastúpila som do vnútra. V aute ma privítal hlas F.R.I.D.A.Y..
Povedala som jej presnú adresu a vyšla z garáže.
〰
Prekliatý, hlúpy stroj. Jazda s tým autom bola hotové peklo. Cestou som porušila minimálne desať dopravných predpisov a takmer som prešla dvoch ľudí. No najhoršie bolo aj tak parkovanie.
Túto hovadinu na štyroch kolesách som parkovala prekliatých 15 minút a precvičila som si pri tom zásobu nadávok. Aj cez to však som parkovala cez dva parkovacie miesta. Z úst mi vyšla nechutne odporná nadávka, zamkla som auto a nahnevane som napochodovala do bytovky.
Dnes sa proti mne spykli všetci svätí. Zistila, že výťah nefunguje a ja sa budm musieť dotrepať na siedme poschodie po vlastných. Horšie to už snáď ani byť nemôže.
〰
Keď som sa konečne dotrepala na siedme poschodie, tak som bola celá spotená, ubolená a zadýchčaná.  Počkala som chvíľu kým sa mi dych vrátil do normálu aby som mohla normálne hovoriť. Potom som zazvonila na dvere a čakala. Po chvíli mi konečne otvorila približne 40 ročná žena.
"Ooo ty zrejme ideš za Petrom. Hneď ti ho zavolám." povedala milým hlasom a hneď aj odišla. Po hodnej chvíli sa objavil vo dverách on.
Celú si ma premeral a povedal: „Čo sem sakra chceš?” povedal.
„Ver mi, že ani ja neskáčem nadšením dva metre do výšky, že ťa vidím Parker,a keby som vedela, že ten prekliatý výťah nebude fungovať tak by som sem nešla vôbec.” poviem a prebodnem ho pohľadom, čo on však vedieť, keďže mám ešte stále na sebe okuliare.
„Chceš niečo dôležité alebo sem mieniš celý čas len vystávať?" spýta sa Parker.
„Jasné, že je to dôležité, prečo by som sem inak šla za tebou takú diaľku?” ohradím sa a založím si ruky v bok.
„Skadiaľ mám vedieť čo máš za lubom? Čo keď ti ide iba o to aby si ma vylákala a potom ma rituálne zabila? A keď to je také dôležité nemusela si sa sem trepať, stačilo zavolať.” povie Parker spýtavym hlasom.
„Keby som ti zavolala, nebolo by to potom také dramatické. A ide o otázku života a smrti a ja, aj keď to veľmi nerada priznávam, potrebujem tvoju pomoc Peter Parker, takže láskavo prestaň klásť debilné otázky a choď si zbaliť veci. Ideš totiž so mnou do Avengers Tower.” vychrlím zo seba. Parker vyzerá, že som ho konečne zaujala. „Otázku života a smrti?”
„Ide o Avengers a Lukasa, teraz ti to nemôžem povedať.” poviem a ukážem okolo seba. Panebože, rozhovor s ním je tak vyčerpávajúci.
„Ide o Avengers? Prečo si to nepovedala skôr!?” zakričí Parker a ja ovládnem chuť ho zabiť, keďže v hlave sa mi ozve tupá bolesť.
„Parker, ty idiot, hovor tichšie. Bolí ma z teba hlava. A švihni si, nemám na teba celý deň.” poviem otrávene a chytím sa za spánky. Parker okamžite zmizne.
Bože môj, čo som to zas urobila.
Keď sa Parker vráti o pol hodinu s ruksakom na chrbte, povie: „Povedal som tete, že budem u Starka. Mimochodom dúfam, že je to fakt dôležité, inak ti zas strelím pavučinu do vlasov.”
”Nezaujíma ma čo si povedal tete a ak mi strelíš tú svoju pavučinu zas do vlasov, tak ťa zažíva stiahnem z kože, vyškrabem ti oči a následne ti ich rozpučím topánkou. A ak neprestaneš rozprávať tak mi z teba praskne hlava.” poviem vraževným tónom, keď ideme po schodoch.
„Načo máš vlastne tie okuliare a z čoho ťa bolí hlava?” spýta sa.
„Ach Parker, ty idiot, mám opicu tak láskavo už drž jazyk za zubami.” poviem nahnevane.
„Ty si pila alkohol?” spýta sa prekvapený Parker, keď sme pri vchodových dverách od bytovky.
„Nie tú opicu, mám totiž z jablkového džúsu.” poviem otrávene odomknem auto.
„Parkuješ naozaj skvostne. A si si istá, že môžeš túto mašinu v tomto stave šoférovať?” spýta sa Parker.
„Nastúp už do toho auta.” poviem a snažím sa presvedčiť, že ho naozaj potrebujem a preto by nebolo múdre keby som ho tým autom prešla. Nastúpim do auta a Parker našťastie  môj príklad bez ďalších reči nasleduje.
Po pár minútach veľmi divokej jazdy sa Parker začne modliť a obviňovať ma, že ho zabijem. „Spomaľ, nechcem umrieť mladý! A ideš na červenú!” zakričí Parker.
„Pozri sa Parker, žiješ? Žiješ! Tak už kurva sklapni.” poviem a nahnevane rozhadzujem rukami.
„Hej, ale mám také podozrenie, že živý už dlho nebudem. A nerozhadzuj tými rukami!” zakričí Parker.
„Nekrič. Znervózňuješ ma a potom sem naozaj umrieme.” poviem a uchopím volant obidvoma rukami.
„Tým si ma veľmi neukľudnila.” povie a konečne je ticho. Nie však nadlho.
Parker si totiž zapne na plné pecky rádio. V hlave mi vypukne bolesť.
Rádio mu vypnem.
A on ho zapne. A ja mu ho znova vypnem a on ho znova zapne. A tak to ide dokola.
„Vypni to, inak ti sľubujem, že ťa zabijem takým spôsobom akým si ani nevieš predstaviť!” zakričím a vypnem rádio.
„Chcem umrieť pri hudbe.” zakričí Parker a rádio znova zapne. Tu už moje ovládanie zmizne.
„Varovala som ťa Parker.” poviem a buchnem ho do hlavy tak silno, že mu privolám bezvedomie. Parker sa nehybne rozvalil na sedačke.
„Konečne ticho.” poviem a rádio s úsmevom vypnem.

Tak konečne vyšla nová kapitola. Dúfam, že sa vám  páčila a že to sem ešte niekto číta.  Ospravedlňujem sa za meškanie a gramatické chyby. Kapitolu som plánovala vydať omnoho skôr, ale bola som lenivá a nemala som ani moc času. Každopádne budem extrémne rada za každý komentár, vote, názor, radu alebo podporu. Vidíme sa u ďalšej kapitole, ktorá dúfam, že vyjde už čoskoro. Ľúbim vás a zatiaľ čauky!♥