Líščia maska

Prológ

Raz som niekde počula, že každý dobrý príbeh sa musí začať v správnom okamihu. Pretože, nuž, či už chceme alebo nie, práve začiatok nášho príbehu je to, čo ľudí zaujme. Je to podobné ako pri vtipoch – ak pokazíte hneď prvú vetu, vtip stojí, ako sa vraví, za fajku dymu. A tak, ako len niektorí „vyvolení" ľudia dokážu rozprávať vtipy, rovnako je to aj pri príbehoch – nie každý má pre rozprávanie ten správny cit, nie každý vie podať príbeh tak, aby zaujal.

Táto schopnosť sa však dá trénovať, dlhými a úmornými hodinami cvičenia.

No na druhej strane...

Keď tak nad tým premýšľam, možno som sa vyjadrila trochu nesprávne. Áno, hodiny a hodiny strávené pri rozprávaní príbehov a pri zdokonaľovaní seba samého niekedy môžu byť namáhavé, no rovnako tak vedia prinášať aj radosť a potešenie. Ostatne, ako každá jedna profesia či záľuba.

Nadanie rozprávať príbehy niektorí ľudia dokázali v priebehu rokov vycibriť do takej miery, že ostatní, že my ostatní, veľa z nás len obyčajní laici a nováčikovia v obore, dokážeme len potichu, s otvorenými ústami a vypúlenými očami žasnúť nad majstrovstvom autora a zdanlivou dokonalosťou príbehu.

To, že nič nie je dokonalé snáď ani nemusím spomínať.

Áno veru, prerozprávať dobrý príbeh tak, aby bol rovnako dobrý, ako originál, vyžaduje obrovskú snahu, ale prerozprávať príbeh tak, aby bol ešte lepší, ako pôvodný? Na to treba talent. A to ešte, samozrejme, nehovorím o vymýšľaní príbehov!

Príbehy...

Dokázala by som o nich rozprávať celú večnosť. Sú studnicami múdrych rád, stačí len hľadať, bývajú spletitejšie, než pavúčie siete a pritom sú také jednoduché a prosté zároveň... Sú také rôznorodé, ako aj samotné ľudstvo a každý jeden človek.

Sú ako nebo plné hviezd – je ich toľko, že jeden by ich nestačil za celý svoj život ani len zrátať, nieto si ich ešte vypočuť a prečítať úplne všetky. Je to jedna z najúžasnejších vecí, aké existujú, aké kedy existovali a aké kedy len budú existovať.

Preto je, podľa môjho skromného názoru, úplne pochopiteľné, že povedať dobrý príbeh je veľmi, ba dokonca až nekonečne náročné – hlavne pre niekoho tak neskúseného, ako som ja! Prerozprávať či napísať príbeh je skutočné umenie, rovnako ako namaľovať obraz, skomponovať skladbu, či zahrať úlohu v divadelnej hre. Všetko umenie však je umením a preto by som rada podotkla, že každé umenie by malo byť ocenené, nech už je to čokoľvek.

Avšak, každé umenie sa niekde musí začať a, ako som už spomínala, práve tento začiatok býva jednou z tých ťažkých vecí, ak nie aj tou najviac náročnou.

Raz som niekde počula, že každý dobrý príbeh sa musí začať v tom správnom okamihu. Je dosť možné, že to bolo v nejakej knihe či v ktoromsi príbehu a ja si len, zase raz, požičiavam múdre výroky ľudí oveľa bystrejších odo mňa.

Ale ktovie, kde je správny okamih? Ktovie, ako by som ho mala nájsť?

Ach, toť otázka!

Ktosi kedysi snáď povedal, že najlepšie je začať od začiatku. Ťažko však povedať, kde je ten skutočný a pravý začiatok.

Pre mňa to však asi bol deň, kedy som tak nejako, akýmsi čudným omylom, vbehla do devätnásteho storočia.