Líščia maska

Päť

„Tak to teda rozhodne nie," vyhlásila som a založila som si ruky na hrudi. Normálne by som nerobila takéto scény, ale to, do čoho ma chceli navliecť, bolo absolútne hrozné.

Šaty šerednej svetloružovej farby s ešte hnusnejšími pásikmi, vertikálnymi pásikmi, s objemnými rukávmi okolo pliec a so sukňou dlhou až po zem. Ani náhodou nehrozilo, že by som si niečo také obliekla.

Nenávidela som šaty.

Nenávidela som nechutnú svetloružovú.

Nie síce tak veľmi ako ľudí, no boli to veci, kvôli ktorým som sa dokázala prekonať a začať sa hádať s niekým úplne neznámym.

Áno, správala som sa ako hlupaňa a krava v jednom, ale aj moja trpezlivosť mala určité hranice.

Normálne som sa vedela správať slušne. Normálne.

Lenže v momente, ako mi chceli nanútiť tento skvost, stratila som všetky nervy aj sebakontrolu.

Asi toľko ku tej nenápadnosti.

Na druhej strane, čo je veľa, to je jednoducho a proste veľa.

Pýtala som sa na záchod a oni mi povedali, ako sa tam dostať... Z čoho som pochopila, že toalety sa, bohužiaľ, nenachádzajú vo vnútri. To som bola ešte trpezlivá.

Potom. Prišli za mnou slúžky či otrokyne, či čo to boli zač – možno to boli milé ženy, ale to ťažko povedať, keďže sa mi ani raz, ani jeden jedinký poondiaty raz nepozreli do očí. Odviedli ma do obrovskej miestnosti, nazvali ju mojou komnatou a pretlmočili mi príkaz, ktorý jasne vravel, že sa mám umyť.

V izbe pri kozube bola obrovská drevená vaňa a až keď som do vody jemne ponorila prsty na oboch rukách, som si uvedomila, že je ešte vriaca. Dlane som rýchlo stiahla k sebe. No aj tak som vedela, že o chvíľu budem mať na koži malé pľuzgiere.

Úprimne, už vtedy to vo mne vrelo, no snažila som sa ovládať. Naozaj veľmi som sa snažila.

Lenže potom mi dotrepali tie odporné, odporné šaty.

A zvyšky môjho pokoja sa vytratili kamsi do neznáma, podobne ako predvolebné sľuby mnohých politikov.

„Nie," znova som pokrútila hlavou.

Pravdaže, bola to úplná hlúposť – boli to len nejaké šaty, no a čo? Avšak, vnútorne som bola tak zničená, že som sa nezmohla na iné, než na hnev. Veľmi úbohý hnev, musím podotknúť.

„Niečo také si na seba nedám."

Oblečené som mala svoje rifle a mikinu a aj keď som si vyslúžila zopár pohoršených pohľadov, nikto mi na to doteraz nič nepovedal. Napadlo mi, že možno ani nemohli niečo povedať. Ak ich mal pod palcom James, museli si myslieť, že som len akási jeho čudná kamarátka, alebo dačo podobné.

„Ale, pani..."

V tej chvíli sa ozvalo zaklopanie.

Pozrela som na tri ženy predo mnou, no tie sa stále vyhýbali môjmu pohľadu.

„Ďalej!" zvolala som nakoniec.

Dvere otvorili a v nich sa zjavila Jamesova usmiata tvár. „Dámy, hlboko sa vám ospravedlňujem za vyrušenie, no potreboval by som sa so slečnou porozprávať čo najskôr. Urýchlili by ste prípravy na večeru?"

Ach, áno, to je tá ďalšia vec. Večera s pánom džentlmenom a preberanie akýchsi záležitostí. Prosto výborné, to je presne to, po čom som v tejto chvíli najviac túžila.

„Musím si obliecť tie šaty?" spýtala som sa. Už teraz som sa cítila ako malé decko a totálne trápne, preto som ku tomu radšej nič nedodala.

„Pravdaže."

Povzdychla som si a trochu som sa zhrbila. Náhle ma prestalo baviť doťahovať sa... nuž, s kýmkoľvek.

Rezignovane som prikývla a vzala kusy odevu. Boli fakt strašné. Nepreháňam. Ani v najmenšom nie.

James vyšiel z izby a tri ženy podišli bližšie ku mne.

V prvom momente som sa naľakala – nevedela som, čo odo mňa chcú. Začínala som si myslieť, že podchvíľou jedna z nich vytiahne nôž a podreže mi hrdlo.

Dlane mi zalial studený pot, stavila by som sa, že som na tvári vystrúhala ten najzdesenejší úškľabok. O pár krokov som od nich odstúpila. Znovu som sa začala triasť.

Preklínala som samu seba a preklínala som tento tupý nápad.

Na druhej strane, nikdy som nemala dobré nápady.

Navyše bol stále ten štvrtok.

Nič z tohto mi však nepomohlo, pretože ženy sa blížili.

V strachu som od nich ustupovala, na čo ony zareagovali zarazenými a zmätenými pohľadmi, ktoré si vymenili medzi sebou. Hneď potom však znova upreli zrak do zeme a jemne sa mi uklonili.

„Pani moja, neželáte si našu pomoc?" spýtala sa ma jedna zo žien.

Zamračila som sa a trochu som naklonila hlavu. „Hmm... prosím?" ozvala som sa placho. Hnev zo mňa vyprchal a ja som začala mať obavy z toho, aké následky bude mať moja scéna.

„Neželáte si našu pomoc?"

Až vtedy mi to došlo.

„Och," vypadlo zo mňa. Na jazyk sa mi dralo milión ospravedlnení, no rýchlo som si pripomenula, že niečo také som nemohla dopustiť. Nesmela som sa prezradiť. Ešte ku tomu hneď v prvý deň.

„Áno," dodala som a neohrabane podišla bližšie ku nim. „Uvítala by som vašu pomoc. Áno." Z hrdla sa mi vydral nervózny smiech, musela som si zahryznúť do vnútornej strany líca, aby mi prestalo mykať kútikmi.

Ženy prikývli.

Nabudúce by som na seba mohla menej upriamovať pozornosť, pomyslela som si.

Tri slúžky ma postavili na vyvýšený stupienok a začali ma obliekať.

Pohľad sa mi ubral von oknom. Mala som výhľad na takmer prázdnu ulicu, zahliadla som len zopár ľudí.

Donútilo ma to premýšľať. Ktovie, kde všetci boli? Na jednej strane, začínalo sa už pomaličky zvčerievať a... A ja som si uvedomila, aká som hladná.

Nuž, aspoň na niečo bude tá večera dobrá, všakže, napadlo mi.

A tak sa stalo, že počas tých úmorných minút, kedy ma tri ženy navliekali do korzetu, spodničiek a čo ja viem čoho ešte, som myslela na jedlo a na to, ako veľmi by som si dala trebárs čokoládu. Alebo nejaké fajnové rizoto. Alebo oboje. Najlepšie naraz.

„Pristane vám to," skonštatovala jedna zo žien, pričom sa mi mierne uklonila. Zvyšné dve spravili to isté a potichu vyšli z miestnosti.

Odpozorovala som, ako sa mi uklonili a snažila som sa predviesť to isté, no bola som si istá, že to vyzeralo rovnako neohrabane, ako som sa v tom cítila.

Ešte ku tomu tie šaty! Och, tie šaty. Mala som pocit, akoby mi zrazu na tele pristálo niečo ťažké asi ako kamión, cítila som sa, akoby ma toto niečo tuho objalo v oblasti pása a nechcelo pustiť.

Korzet mi určite nezatiahli úplne na maximum, ale aj tak som lapala po dychu. Musela som do pľúc dostávať vzduch vo veľmi plytkých nádychoch. Zrazu som si uvedomila jednu celkom dôležitú vec. Ak mi predtým pripadalo ťažké dostať sa späť do mojej líščej uličky len kvôli tomu, že som si nepamätala jej presnú polohu, teraz... v týchto šatách...

Aj keby som chcela bežať, asi by som sa ďaleko nedostala.

Veď už teraz som prakticky odpadávala.

Na malý moment sa mi zahmlilo pred očami.

Och bože, môj život ma fakt musí nenávidieť...

Potom sa zase otvorili dvere.