Líščia maska

Šesť

Do izby vošiel James neviem-aký a skúmavo si ma prezrel.

Znovu som sa začala triasť, no pokúsila som sa premôcť to tým, že som si stisla obe dlane najpevnejšie, ako som dokázala. Keď to nepomohlo, zaryla som si nechty do chrbta ľavej ruky.

„Dobre," prikývol James. Ponúkol mi svoje rameno.

Stále som mala pomerne racionálny a pochopiteľný strach, no aj napriek tomu som sa prekonala a na tvár si nasadila jemný úsmev. Sklopila som pohľad. Napoly červená od rozpakov som ku nemu podišla a prijala jeho rameno.

Len aby bolo jasné, hanbila som sa sama za seba. Šaty sa mi nehodili ku postave. Bol to zvláštny pocit mať ich na sebe.

Strach mi zalieval celé telo a bol ako vodopád – rinul sa na mňa zo všetkých strán. Prihrnul sa podobne ako tornádo či dôchodcovia, keď je v Kauflande zľava na ovocie. Bola tam aj nejaká tá neistoty, ktorú som nedokázala skryť, aj keď som sa snažila. Fakt veľmi snažila.

Spoločne sme vyšli z izby, zatiaľ čo ja som celý čas hľadela do zeme.

Mala som totižto opätky. Vedela som, že ak by sa mi náhodou podarilo vytrepať, ešte ku tomu hneď v prvý deň, nielen, že by to na mňa nevrhlo to najlepšie svetlo, no zároveň by sa mohlo stať, že to niekoho urazí.

Zase raz som ľutovala, že som sa vždy zaujímala o históriu iba toľko, koľko mi bolo nutné vedieť do školy.

Teraz by sa mi tak hodilo vedieť, ako sa mám správať!

Vkročili sme do akejsi miestnosti. James mi priskočil pod nohy, aby mi mohol odsunúť stoličku. Správal sa ako dokonalý džentlmen Zatiaľ. No ja som mu neverila. Dôvera sa niekedy nedá získať za celé mesiace, nieto ešte za pár hodín. A my sme sa naozaj poznali len veľmi krátky čas. Akosi som cítila v kostiach, že tento človek ma podrazí.

Nepýtajte sa.

Prosto som to vedela.

Aj napriek tomu som sa naňho však zase usmiala a keď si sadol, nadýchla som sa, aby som prehovorila...

No náhle som sa zasekla – s pľúcami plnými vzduchu, netušiac, či vôbec môžem osloviť muža bez toho, aby ma vyzval k slovu.

Pomaly som vydýchla, zopla si ruky v lone a sklopila pohľad.

Bolestne som si uvedomovala, ako žalostne málo viem o tejto dobe. Ako žalostne málo viem o všetkých týchto ľuďoch. Ako žalostne málo viem o všetkom.

Pravdaže, vedela som, že ženy v tomto čase ešte stále nemali tak vysoké postavenie v spoločnosti ako muži. Napadlo mi tiež, že je to možno rozdelené práve podľa tejto čudnej sociálnej hierarchie. Ak bol niekto nižšie postavený, musel byť vyzvaný ku rozprávaniu.

No to všetko boli len dohady. S najväčšou pravdepodobnosťou pravdivé, ale...

Navyše, moje postavenie neexistovalo.

Pozerala som na svoje ruky v rukavičkách nechutne ružovej farby. Z tých pľuzgierov ma svrbela koža.

Napadlo mi, že ak nebudem musieť odpovedať na žiadne otázky, bude to pre mňa obrovská výhra. V tej chvíli do jedálenskej miestnosti vošli sluhovia. Obaja mali na sebe biele košele, čierne kravaty a priliehavé vesty. Pred sebou tlačili dva malé stolíky. Na nich boli kovové pokrievky, presne také, aké človek môže vidieť vo filmoch. Nemala som ani poňatia, ako sa to volá, no i tak som musela očarene hľadieť na lesknúci sa povrch.