Líščia maska

Pätnásť

Čakala som naozaj takmer čokoľvek... Ale maličkého starca v honosných šatách so zlatou maskou a korunou rozhodne nie. Stál na masívnej drevenej konštrukcii, premeriavajúc si nás skúmavým pohľadom. Mala som veľký problém nevyvaľovať naňho oči. Vôbec nevyzeral ako človek, ktorý by mal rád bály, nieto ešte ako niekto, kto by takýto druh spoločenskej udalosti aj usporadúval. A navyše... bol taký maličký!

V momente sa mu všetci uklonili – ja taktiež, vďaka Jamesovi, ktorý mi v správnom momente zatlačil do chrbta.

Premýšľala som, kedy vládol George Štvrtý. Bohužiaľ, nedokázala som si spomenúť na presný rok a ani na žiadnu z vecí, ktoré počas svojej vlády spravil. Vôbec som sa neposunula. Bavilo ma pokúšať sa uhádnuť storočie, no už príliš dlho som nič nové nezistila. Nepáčilo sa mi to

Až sme sa znovu narovnali, pozrela som na Jamesa. Naklonila som sa bližšie. „Aký je dôvod tohto bálu?" šepla som.

„Drahá slečna Azeria, už som si začínal myslieť, že sa nespýtate," pousmial sa. „Musím priznať, že pohnútky nášho kráľa sú pre mňa záhadou." Na tvári sa mu zjavil zadumaný výraz. „Avšak myslím si, že sa chce uistiť, či aristokracia naďalej stojí za ním. Dozvuky Napoleonových skutkov vyvolávajú ešte aj dnes pomerne veľký rozruch."

Napoleonových skutkov? Napoleon...? To by však muselo znamenať... To by... Oči sa mi rozšírili poznaním. Toto bol jeden z mála dátumov, ktoré som poznala. Rovnako ako Kolumbovo objavenie Ameriky v roku tisícštyristodeväťdesiatdva, aj pri tomto som si bola úplne istá. Ďalšie zbytočné číslo, ktoré mi škola vryla do pamäti. Akoby bol môj mozog kmeň stromu a školský systém zadubení študenti, ktorí sa hrajú na lásku a vyrývajú doň iniciálky.

Osemnásty jún tisícosemstopätnásť. Bitka pri Waterloo.

Keďže sa zmienil o dozvukoch... Mohla som bezpečne, so všetkou istotou usúdiť, že sa nachádzam niekde medzi týmto dátumom a koncom prvej polovice devätnásteho storočia. Potom totiž už panovala kráľovná Viktória.

Potešilo ma to.

James mi ponúkol rameno. Nasledovali sme urodzené dámy a pánov po schodíkoch do vnútra Bielej Veže. Kráčali sme užšou chodbou a zišli po niekoľkých schodištiach. Dosť ma zaujímalo, kam máme namierené. Premýšľala som, či sú aj ostatní rovnako zmätení ako ja.

Nakoniec sme sa ocitli pred mohutným vchodom. Aristokrati prúdili do obrovskej tanečnej sály. Ako prvý som si všimla trón. Nebol honosný. Vyzeral skôr ako stolička. Áno, bol síce zo zlata, teda aspoň myslím, no myslela som si, že trón vyzerá trochu... inak. V mojich predstavách bol jednoznačne väčší. Nachádzal sa na druhom konci miestnosti, ktorá mohla mať na dĺžku kľudne aj viac než sto metrov. Zo stropu viseli lustre. V jednom z rohov sály sa nachádzali hudobníci. Zbadala som lutny, niekoľko huslistov, dokonca aj klavír. Nemohla som sa im však pohľadom venovať dlhšie, pretože James ma ťahal opačným smerom.

Vyrovnala som s ním krok. „Tipujem, že sme v podzemí," šepla som akoby mimochodom. Po jeho rýchlom, strohom a očakávanom prikývnutí som pokračovala: „Čo sa bude diať teraz?"

„Všetci budú ohlásení jeho kráľovskej jasnosti. Potom začne bál."

Poobzerala som sa po miestnosti. „Úplne všetci?" začudovala som sa. Do oka mi padla akási zvláštna ozdôbka strategicky umiestnená v nástennej maľbe. Niečo mi ukrutne pripomínala...

„Isteže," pritakal James, vytrhnúc ma tým z myšlienok.

„A čo budeme robiť dovtedy?" Okrem nás bolo v tanečnej sále ešte aspoň sedemdesiat ľudí. W bolo v abecede až na konci...