Líščia maska

Devätnásť

Boli to kroky a vrava niekoľkých ľudí – povedala by som, že desať, maximálne pätnásť. V zmesi hlasov som začula aj ten Jessicin. Zvuky vychádzali z chodby White Toweru . Zabudli sme zavrieť. Našťastie.

Pozreli sme s Jamesom na seba. Myslím, že ani on nečakal takú náhlu spoločnosť.

„Čo ideme robiť?" skočila som pohľadom na dvere a späť naňho. „Nemôžem sa tam vrátiť." Bola to pravda. Ako cestovateľ časom by som mala byť čo najviac nenápadná, splývať s prostredím. Teraz však moje meno poznalo asi tridsať vysokopostavených ľudí, vrátane súčasného kráľa, budúceho kráľa aj budúcej kráľovnej.

Prikývol. Rýchlosťou blesku sa postavil a ponúkol mi pomocnú ruku.

S vďakou som ho chytila. Usmiala som sa. Oprášila som si šaty, v ruke som zovrela masku. Nasledovala som ho po schodoch na trávnik. Držala som sa blízko pri ňom. Stále som však pokukovala po dverách do Bielej Veže. Nikto odtiaľ nevyšiel. Zatiaľ.

Chvíľkami sme museli trochu pobehnúť, no nakoniec sme sa dostali cez trávnatú plochu až ku jednej a potom aj ku druhej obrovskej, klenutej bráne. Vybehli sme na cestu pred Towerom.

„Nemôžeme im zobrať koč, ty inteligent," podotkla som, uškŕňajúc sa ako blázon. Teraz, keď som vedela, že si pri ňom nemusím dávať pozor na formalitu a slušnosť, dýchalo sa mi oveľa ľahšie. Ale zároveň sa mi dýchalo hrozne ťažko. Dáva to vôbec zmysel? Asi ani nie, všakže? Ale to mi nikdy nevadilo. Nezmyselné veci boli súčasťou môjho života už veľmi, veľmi dlho.

„Môžeme," pozrel na mňa. „Potom jednoducho prikážeme kočišovi, aby sa vrátil späť sem a podplatíme ho, aby mlčal."

Na moment som otvorila ústa. Potom som ich však znova zavrela a radšej som sa pobrala za ním.

Kočiša sme našli prekvapivo rýchlo. Na nič sa nepýtal. Len sme nasadli do kočiara, on popchol kone a už sme sa viezli.

Zahľadela som sa na Jamesa. Trápili ma dve otázky no nevedela som, ktorú s ním chcem skonzultovať skôr. A preto som, samozrejme, čušala. Áno, jasné, lebo to je jednoducho ten najlepší spôsob, ako niečo zistiť. Úplne úžasné. A kým sa rozhodnem, čo sa chcem spýtať ako prvé, budeme späť pri dome a na moje tupé otázky nebude čas.

Zaťala som zuby. Odvrátila som pohľad a zadívala som sa von oknom. Nejako som nevedela, čo sa to so mnou deje. Zrazu som rozumela úplne všetkému. No zároveň som nechápala absolútne, ale že absolútne nič. Celý žalúdok som mala ako na vode. Akoby zrazu prišli do môjho tela nejakí miniatúrni chlapíci, spravili mi priestor v brušnej dutine a následne tam napumpovali vodu. Tupí chlapíci s vodou, zamračila som sa.

Och bože, no výborne. Si vážne strašná, nemám na teba slov.

Myslíte, že mám schizofréniu? Nie, nemám. Iba sa dokážem pohádať sama so sebou. Pf. Bežná situácia.

„James?" odhodlala som sa osloviť ho.

„Hm?" odvetil. Dvihol zrak od vreckových hodiniek a pozrel sa mi do očí.

„Mala by som otázku."

„Nuž, nech sa páči," usmial sa. Už som spomenula, že má pekný úsmev? A vlastne aj oči. Aj oči má pekné.

Kriste pane, ty krava, vravíš to stále, náhle som sa naštvala sama na seba. Už zase. Niekedy som na to nemala slov. Ako keby vo mne prebývalo päť rôznych ja. Teda, nebolo ich päť, bola som to stále iba jedna ja. Ale tá protichodnosť názorov!

„Ako sa dá dostať naspäť?"

„Cez vnútro líščieho zrkadla," mykol plecami, akoby sa nič nedialo. „Máme ho u nás."

„Čože prosím?!" zvýšila som hlas. Rukou som si zakryla ústa. „Čože prosím?!" zopakovala som, tentoraz tichšie. Musela som naozaj zhlboka dýchať, lebo inak by som sa už asi neudržala. Nechcela som robiť scény. Lenže! Jamesa som poznala už celých šesť dní, preto som si pri ňom trúfala byť o niečo otvorenejšia.

Znovu pokrčil ramenami. „Počula si."

„Ale veď, pre pána nebeského na modrej oblohe, ty mi nemôžeš len tak povedať, že..." spravila som neurčité gesto, nechajúc visieť vetu vo vzduchu.

Nechápavo na mňa pozrel.

„Celý týždeň sa pokúšam prísť na to, aký je v tom systém. Nemôžeš mi to povedať spôsobom, akoby to bola tá najľahšia vec na svete!" rozhodila som rukami, pričom som sa udrela o strop koča. „Proste... hej! Nemôžeš."

Mlčal.

Dívala som sa na neho, premýšľala som. Netušila som, čo robiť.

„Odpusť," pozrel si na ruky. Povzdychol si. Vyzeral veľmi, veľmi utrápene. Dokonca ešte aj o niekoľko rokov staršie. Mala som pocit, že nechýbalo veľa, aby sa rozplakal. Bolo mi z toho nanič. Hej, ja viem, že sme sa poznali šesť dní, ale ku niektorým ľuďom si človek nájde cestu až priveľmi jednoducho. Že vraj.

A okrem toho ma začala chytať panika. Mala som pocit, akoby sa mi stiahlo hrdlo aj žalúdok, no vôbec to nebol taký príjemný pocit ako pred pár minútami, keď James sedel na schodišti vedľa mňa. Bol skôr úplne opačný. Ako deň a noc. Ako leto a zima. Ako dobrý hudobník a... nie až tak dobrý hudobník. Ako racionálny človek a človek, ktorý chodí spávať o tretej ráno. Chápete pointu, či nie?

„Takže len tak."

„Hej," prikývol. „Len tak."

„Nič viac mi k tomu nepovieš?"

„Ak sa nespýtaš..."

V duchu som zakliala. Zatvárila som sa, akoby ma mučili, čo bola, vo veľmi prenesenom slova zmysle, pravda. „Ako ste ho našli?"

„Bolo v uličke. Spadlo sem spolu s nami."

Pozrela som na neho s otvorenými ústami. „Čože?"

„No, áno."

„Proste tam bolo len... položené? Na zemi? V líščej uličke?" nechápala som.

„Líščej uličke?" začudoval sa pre zmenu on.

„Tam, kde sme sa stretli prvý raz. Na stene je maľba líšky, rovnaká, ako na ráme zrkadla," vysvetlila som.

„Ach," oči sa mu rozsvietili. „Spomínam si. Áno, tam to nechalo aj nás."

„A teda? Ako ste sa potom odtiaľ dostali? A čo to zrkadlo? Musí byť obrovské, veď ten rám..." znova som bezmocne rozhodila rukami. Znova som sa udrela do stropu.

Zamračil sa. „No. Boli sme tam a potom..." Zrazu zmĺkol.

„A potom?" pobádala som ho. Už-už som sa šla načiahnuť a poriadne ním zatriasť.

„Ja... Neviem."

„Počkaj, to si zo mňa robíš srandu," neveriacky som na neho pozrela. Dostávala som sa do zvláštnej, pomerne euforickej nálady. Striedalo sa to s prívalmi paniky a ja som sa cítila ako úplný blázon. Alebo puberťák. Klasický prípad adolescenta nezvládajúceho vlastnú existenciu. Normálka.

„Nie, nerobím. Ja..." pokrútil hlavou. „Odpusť mi to, drahá Azeria, no nedokážem si spomenúť. Viem len, že zo zrkadla sa v prípade potreby kedykoľvek stalo maličké vreckové zrkadielko. My... nejako sme sa ocitli v inej časti mesta. Ukradli sme oblečenie akýmsi žobrákom," v zahanbení sklopil zrak. „Ubytovali sme sa v jednom penzióne. Netuším, ako sme ho našli. Namiesto platenia sme pomáhali manželom, ktorí penzión viedli, časom nás začali brať ako vlastné deti," pokrútil hlavou, palcom si prešiel po líci. Mala som pocit, že sa mu na brušku prsta zaleskla slza. „Pracovali sme pre nich roky. Dali sme im nové nápady. Pár starých sme vylepšili. Potom..." sklonil hlavu tak, aby som mu nevidela do tváre. „Boli to dobrí ľudia. Keď zomreli, zanechali nám penzión. Mali sme šťastie. Je to slušná robota, penzión nám vynáša toľko, že si môžeme s Williem dovoliť hrať sa na pánov," s trpkým úškrnom ukázal na svoje šaty.

Pootvorila som ústa. Akosi som nevedela nájsť vhodné slová pre túto situáciu...