Líščia maska

Štrnásť

Pozrela som na Jamesa a podvihla obočie.

„Je vám snáď čosi vtipné?" spýtal sa.

Široko som sa na neho uškrnula, pravdepodobne si dovoľujúc viac, než sa smelo na verejnosti. Nedokázala som si však pomôcť. „Ten muž," nenápadne som mykla hlavou smerom k zmienenému, „má masku netopiera."

Na sekundu sa mu na perách zjavilo čosi podobné úsmevu. V očiach sa mu zablyslo, okolo nich sa mu vytvorili jemné vejáriky vrások. Pohľad mu zmäkol. Avšak ten moment rýchlo pominul.

Zamračila som sa. Vyzeralo to, akoby...

„Mám pocit, že si uťahujete z veľmi vysoko postaveného človeka, drahá slečna Azeria," pokarhal ma. V hlase som mu však počula vľúdnosť. „Máte tú česť vidieť samotného Bernarda Howarda, vojvodu z Northfolku," šepol.

Chichot ma okamžite prešiel. „Prepáčte. Nemienila som to ako urážku."

„Ja viem, drahá Azeria," prikývol James.

Znova sme zmĺkli. Bol príjemný podvečer, zvyčajné chladné a daždivé počasie ustúpilo bezvetriu. Nemohlo byť viac než šesť hodín. Ľudia sa bavili. V rohu hralo kvarteto huslí, ich sladká melódia sa niesla vzduchom ako chumáče z topoľov. S tým, že, na rozdiel od topoľov, na hudbu som nemala alergiu a nešla som si vykašľať pľúca a polku mozgu pri čo i len najmenšom kontakte.

„Pán Wilson?" oslovila som ho. Nechcela som, aby mi do hlasu prenikla zvedavosť, no nepodarilo sa mi to.

Spýtavo nadvihol obočie.

„Budeme tancovať?" zaškerila som sa. Myslela som to skôr zo žartu – čo sa týkalo tancovania, bola som strašné drevo.

„Prosím?"

„Pýtala som sa, či budeme tancovať."

Neodpovedal. Iba na mňa hľadel, akoby som bola akási záludná hádanka, ktorú sa pokúša vyriešiť. Akoby som bola Rubikova kocka, no miesto rozloženia trikrát tri štvorčeky na šiestich stranách som strán mala štrnásť.

„Je to predsa bál, či nie?"

„Isteže," prisvedčil.

„A na báloch sa tancuje. Alebo sa mýlim?"

„Nemýlite sa, drahá slečna." Pri tých slovách na mňa nehľadel. Vyzeral ako malý chlapec vydesený z prvého rozhovoru s ozajstným dievčaťom.

„V čom je potom problém, pán Wilson?" zaujímalo ma. Po celý čas mi mykalo kútikmi.

„Viete," spravil akési neurčité gesto smerom do prázdna, „nenazval by som sa dobrým tanečníkom."

„Och," okamžite som prikývla. „Chápem."

Po chvíli premýšľania som dodala: „Aj tak táto tráva nevyzerá byť dobrá na tanec."

James sa potichu zasmial.

Pozrela som mu do tváre. Zase raz ma prekvapilo, aký je to pekný človek. Možno som si to celé len namýšľala, no jeho krása akoby vychádzala priamo z jeho duše. Čo je u chlapcov pomerne nezvyčajná vec. Navyše, tá maska sa mu hodila. Akože fakt že veľmi.

„Tancovať sa nebude tu," vysvetlil mi.

„A kde potom? Čo som počula, vo vnútri sú dosť malé miestnosti," kývla som smerom ku White Toweru. „Ako sa tam chce zmestiť toľko ľudí?"