Líščia maska

Tri

Zhlboka som sa nadýchla. Nemohla som začať panikáriť ako ufňukané decko, ktoré práve odtrhli od mamy.

„Dobre. Okej. Dobre. To nejako dám," mrmlala som. Normálne by som sa najskôr poobzerala okolo seba, aby som sa uistila, že ma nikto nevidí ani nepočuje... No teraz mi to bolo totálne ukradnuté.

Toto je taká strašná blbosť...

„Ale nie je to vylúčené," šepla som a na chvíľu som si vložila hlavu do dlaní. Toto sa naozaj môže stať iba mne! Pane na nebi, teraz už naozaj som ten najväčší smoliar na svete. Teda, vždy sa mi nedarilo, ale dnešný deň... To bude tým štvrtkom.

Za všetko vždy môžu štvrtky.

„Ach jaj," povzdychla som si. „Otázkou ale stále ostáva..."

Svoj pôvodný plán som zavrhla. Nemohla som sa len tak ukázať na ulici, hlavne nie v tom, čo som mala na sebe.

Pohľad mi skĺzol na vyblednutú čiernu mikinu a nie práve najnovšie rifle.

Myšlienky na to, ako je možné, že som sa sem dostala, ako sa chcem dostať domov a aj teórie, že je to celé nejaký vtip som zatlačila do úzadia. Nevedela som sa dostať späť. Zatiaľ.

V prvom rade som musela vyriešiť, čo teraz.

Podišla som ku rohu budovy a zase raz som nenápadne vystrčila hlavu z uličky. Na moje šťastie to bola veľmi zašitá ulička. Nikomu z tých noblesne vyzerajúcich ľudí určite ani len nenapadlo pozrieť týmto smerom. A bezdomovci, sediac natisnutí ku stenám a schúlení v klbku si každý hľadeli svojho...

Keby som aspoň vedela, kedy to vlastne som, pomyslela som si a na tvári sa mi zjavil úškrn. Klamala by som, ak by som povedala, že som túto vetu nikdy nechcela použiť. Avšak, ani za mak mi to nepomohlo.

Uprene som pozorovala ľudí na ulici. Čo sa týkalo módy, bola som dosť mimo aj v mojej dobe, nieto ešte... tu. Všetci muži mali na sebe fraky, väčšinou teda tmavších a pochmúrnejších farieb. Vedela som, že sú to fraky, no tam to končilo. Nemala som ani len poňatia, kedy asi sa takéto veci nosili. Na druhej strane, nemohla som byť nejako extrémne ďaleko – za čias staroveku ľudia ešte určite neboli takí blázni, aspoň čo sa módy týka.

Cítila som sa veľmi stratená.

A teraz nemyslím len fyzicky.

Začínala ma dobiehať pochmúrna nálada a ja som nevedela, čo by som s ňou akože že mala robiť.

Skúsila som sa na to pozrieť z tej lepšej stránky – toto bolo rozhodne dobrodružstvo. Možno dokonca najväčšie, aké kedy zažijem. Možno toto bude jeden z najlepších zážitkov... Pravdaže, bolo by oveľa lepšie, keby som dostala nejaký tutoriál či úvodnú knižku. Mohla by začínať slovami: Vitajte! Práve ste sa dostali do minulosti, ale nemajte strach – postaráme sa o to, aby ste sa dostali späť do svojho času bez najmenšieho problému. Áno, to by bolo veľmi fajn.

Pokrútila som hlavou sama nad sebou. Občas mi naozaj špliechalo na maják, ako sa hovorí.

Pripomenula som si nálepku na každej príručke Stopárovho sprievodcu galaxiou – Nepodliehajte panike! Okrem toho, že tento príbeh patril k jedným z mojich obľúbených, vždy, keď som si spomenula na toto heslo, akosi zvláštne ma upokojilo. V slovách sa skrýva obrovská moc. Škoda, že niektorí ľudia to odmietajú vidieť... Škoda, že niektorí slovám neveria. Veru, večná škoda.

Vytrhla som sa zo svojich úvah, pretože som viac než veľmi dobre vedela, že by som takto dokázala pokračovať hoc aj hodinu.

Miesto toho som sa radšej zamerala na ženské oblečenie. Mohlo mi poskytnúť aspoň maličkú informáciu o tom, v ktorej dobe sa nachádzam.

Myšlienky mi zablúdili ku tým dvom – Williamovi a Jessice. Slečna „Horenos", ako som ju práve v duchu nazvala, sa správala ako korunovaná krava, to som nemohla poprieť. Ale aj keď zvieraťom stopercentne nebola, to prvé... možno k tomu mala bližšie, než som si myslela.

Prebehla som pohľadom po všetkých ženách, ktoré som na ulici videla. Väčšina bola v spoločnosti iných žien, niektoré však boli s mužmi. Všimla som si, že žiadna z nich na sebe nemala nohavice, všade boli len samé sukne, šaty, záhyby, klobúky a nafúknuté rukávy...

Mohla som si teda vyčiarknuť ďalšiu položku zo zoznamu. Toto určite nebola druhá polovica dvadsiateho storočia. Moju domnienku potvrdil kočiar, ktorý sa v tej chvíli prehnal okolo mňa.

Potešilo ma to.

Aj keď som stále mala obrovské rozmedzie rokov, bola som aspoň o kúštik bližšie. Dalo by sa to prirovnať ku hre. Ako keď vám niekto chce povedať tajomstvo a vy skúšate uhádnuť, čo by to asi tak mohlo byť.

A ja som mala vždy veľmi rada hry.

Prezerala som si úplne všetko v snahe nájsť aspoň nejakú stopu, aspoň maličký detail, čokoľvek, čo by mi pomohlo priblížiť sa ku konkrétnemu storočiu.

Znova som však skončila pri odevoch – nebola som si tým úplne istá, no mala som pocit, že toto nebol barokový štýl. Niežeby som sa vyznala. Barok, aspoň pre mňa, vždy znamenal extrémnu „vyčačkanosť" a gýčovitosť, no toto bolo iné.

Na ženských šatách som sem-tam zahliadla nejakú ozdôbku, no nebolo toho až toľko, ako som si vždy predstavovala pri barokových šatách.

„Barok by som tiež mohla vylúčiť," zamyslela som sa. „Teoreticky."

Prižmúrila som oči a pokúsila som sa dovidieť na dve ženy, stojace na križovatke asi sto metrov odo mňa.

„Teoreticky áno," mrmlala som si a vraštila som pri tom obočie. „Môže byť. Ale, hm, kedy bol barok? V šestnástom storočí alebo až v sedemnástom?"

Prstami som pevnejšie zovrela okraj budovy.

Úporne som sa snažila spomenúť si na správne storočne, no moja hlava bola prázdnejšia než chladnička pred víkendom. Čo je vlastne úplne odveci prirovnanie, ale čo narobím.

Nahla som sa trochu viac dopredu, zdalo sa mi, že som zazrela... nuž, vlastne ani neviem, koho alebo čo. To zdanie však v sekunde prešlo a mne ostal iba akýsi nejasný pocit. Nevedela som ho tak úplne uchopiť a-...

Za mojím chrbtom sa ozvalo zakašľanie.