Líščia maska

Dvadsaťjedna

„Vieš, že tu nemôžem ostať," šepla som. Veľké odhaľovanie pravdy si radšej nechám na koniec, pomyslela som si.

James prikývol, i tak sa však tváril skormútene.

„Nemôžem. Musím sa vrátiť a..." akonáhle som to vyslovila, mala som chuť sa rozplakať. Ako nejaké malé decko, dofrasa.

„Viem. To je v poriadku," usmial sa. „Chápem. S Williamom sme nikdy nechceli riskovať, že by sme sa oddelili. Ak by to každého nechalo niekde inde..." nedokončil. Odvrátil odo mňa zrak.

Prikývla som. Bolo mi smutno, veľmi smutno, no zároveň som vedela, že to takto musím urobiť.

Ale viete čo?

Na malý moment... na naozaj maličký moment som premýšľala, že by som ostala. Na chvíľočku som zvažovala tú možnosť. Byť tu. Obliekať si čudne formálne šaty. S každým sa rozprávať, akoby bol riaditeľom banky. Chodiť na bály. Vedela som si to celkom dobre predstaviť – ako nedokážem potlačiť smiech, ako zakaždým len pokrútim hlavou nad absurdnosťou terajších zvykov.

Na zlomok sekundy mi v hlave skrsol tento komický nápad. Na ďalší zlomok sekundy som to naozaj chcela spraviť.

Rýchlo som si všetko vyhnala z hlavy. Sústredila som sa radšej na svoju zvedavosť. „Prečo si nič nepovedal?"

„Nevedel som, ako by si reagovala," šepol. Pohľad upieral na zopäté ruky.

Naklonila som hlavu, snažiac sa porozumieť zvláštnemu chlapcovi predo mnou. „Ty si sa bál?"

„Nie," oponoval.

„Ty si sa bál," skonštatovala som. Neveriacky som pokrútila hlavou. „Ale prečo?"

Povzdychol si. „Čo ak by si ušla? Nepoznám ťa. Nemal som ako vedieť, čo by si spravila."

Jediné, čo som dokázala v tej chvíli robiť, bolo tupo naňho zízať. Vždy som mala pomerne dosť slov. Hlavne pre ľudí, ktorých som dobre poznala. No teraz... Teraz mi akosi všetky mizli v prázdnote.

Pozrel na mňa a zamračil sa. „Čo tak pozeráš?" spýtal sa, mierne podráždený.

„Čo? Ja?" skúšala som sa spamätať, no veľmi mi to nešlo. „Nič. Nič, nič."

Zase sme sa ponorili do ticha. Nevyzeral, že by mu bolo také nepríjemné, ako mne.

V tej chvíli som prežívala asi to najväčšie vnútorné rozpoltenie. Nechcela som nič hovoriť. Lenže zároveň som chcela. Nemala som náladu na mlčanie, ale ani na rozhovor. Túžila som po tom, aby niečo povedal, čokoľvek, no tiež som potrebovala, aby držal hubu.

Moja hlava bola ako nekontrolovaný chaos. Nevyznala som sa sama zo seba a, pravdu povediac, ničilo ma to. Bola som zúfalá.

„Mala som na to prísť skôr," zamrmlala som nadurdene.

„Prosím?" na perách sa mu mihol úsmev.

„Mala som na to prísť skôr," zopakovala som. „Už vtedy. Na začiatku. Keď si nerobil scény kvôli môjmu nevhodnému oblečeniu. Na rozdiel od Jessicy," zasmiala som sa, prevrátiac očami.

„Ach, áno. Jessica je veľmi... zaujímavá osoba."

Pozrela som na neho, no akonáhle som zbadala jeho úškrn, vydýchla som si. Samozrejme, že mi došla tá irónia. Ale aj tak.

Našťastie, presne v tej chvíli kočiar zastal. Tentoraz ma aspoň nehodilo dopredu, keď už nič iné. Áno, áno, ja viem – veľmi chabé očakávanie od existencie.