Líščia maska

Sedem

(pozn. autorky: v predošlej kapitole bol prekonaný druhý míľnik ONC)

A potom som začula buchnutie vchodových dverí. Nasledovali kroky dvoch párov nôh. Podvihla som pohľad a zadívala som sa Jamesovi do tváre.

Zrazu celý stuhol. Na moment sa mi zazdalo, akoby bol mysľou veľmi, veľmi ďaleko... Vzápätí to zmizlo. Tak rýchlo, až som mala pocit, že som si to len vymyslela.

Pozrel mi priamo do očí, na perách mu zasvietil úsmev a v očiach mu zaiskrilo.

„Drahá Azeria," naklonil sa ponad taniere bližšie ku mne, „ospravedlňte moju neslušnosť, no zabudol som sa vám zmieniť o mojom bratovi a jeho snúbenici, ktorí tu so mnou žijú. Ak dovolíte, hneď vás predstavím." V tom momente vyskočil na nohy. Niekoľkými rýchlymi krokmi podišiel ku mne a počkal, kým sa postavím.

Jemným pokynutím mi naznačil, aby som ho nasledovala.

Premýšľala som. Tí ľudia... akí asi sú?

Uvedomovala som si, že je to práca navyše. Ďalší dvaja ľudia, ktorých musím presvedčiť, že som normálna, kým vymyslím ako sa odtiaľto dostanem. Ale tie líšky, pomyslela som si. Tie líšky. Musí to spolu nejako súvisieť. Nemôže to byť náhoda.

Vtom sa ozval hlas, pri ktorom mi vstali dupkom všetky chĺpky na krku.

„William? William! Kde si dal môj klobúk?"

Vedela som si predstaviť jej panovačný pohľad a obočie zvraštené v podivnom pohŕdavom výraze. Napla som sa. Možno som aj na moment prestala dýchať. To si zo mňa už fakt robíte srandu, behalo mi po mysli, kým som sa snažila spracovať túto informáciu. Kriste pane na modrom nebi...

Spoza rohu sa vynorili blonďavé kučery. Jessica spolu s Williamom pozreli na mňa a ich rozhovor uviazol. Williamovi sa v sekunde v očiach rozhorel plameň poznania. Podvihol jedno obočie, pričom preniesol pohľad na Jamesa.

Skákala som zrakom z jedného na druhého. Čo to malo akože byť? Nešlo mi to do hlavy.

Po chvíli obaja kukli na Jessicu.

„William, Jessica, toto je slečna Azeria Taylorová. Azeria, dovoľ mi predstaviť ti môjho brata Williama Wilsona a jeho snúbenicu Jessicu Smithovú," predniesol formálne.

Jemne som sa im obom uklonila a zvesila som hlavu, aby mi nebolo vidieť do tváre. Istota je istota. Nemohla som dopustiť, aby ma Jessica spoznala. Ak by som tu bola dlhšie... tá malá pipka by mi zo života spravila peklo.

„Nečakal som, že sa vrátite tak skoro," dodal James. Tou vetou vo mne vzbudil obdiv. Neznelo to ako výčitka, ale skôr ako veľmi dobre mienené ospravedlnenie.

„Hm," ozval sa Jessicin panovačný hlas. „Marí sa mi, že som jej tvár už niekde videla." Dych sa mi zasekol v hrdle.

Rýchlo som pozrela na Jamesa, ktorý významne hľadel na Williama. Mladší chlapec pokrčil plecami a pokrútil hlavou. James vydal tichý povzdych. Nechápala som. Čo sa to tu dialo?

„Jessica, nemyslím, že si sa už so slečnou Azeriou stretla," namietol James s úsmevom. Z vrecka vytiahol malý zvonček a zazvonil naň. „Nechám pre vás prestrieť. Je pripravená večera."

V tom momente dobehol sluha. James mu zopakoval inštrukcie a drobný muž sa ponáhľal pretlmočiť rozkaz ďalej.

„Dnes bolo veľmi pekné počasie," prehodil James konverzačným tónom. Jessica prikývla. William čosi poznamenal, no ja som bola myšlienkami už dávno preč. Nevnímala som ho. Vlastne, nevnímala som nikoho z nich. Moju hlavu trápili iné veci než počasie. Napríklad tá chvíľka pred pár minútami. William, on... Spoznal ma. Tým som si bola viac než istá. Myslela som, že všetko rovno povie Jessice, no on namiesto toho pozrel na Jamesa...

Pokúsila som sa utriediť si všetky tie obrazy. Vtedy sa na seba pozreli, akoby si vymieňali myšlienky či viedli rozhovor, ktorý nikto nemohol počuť.

V duchu som si povzdychla. Zase som si domýšľala hlúposti, rovnako ako vždy. Rýchlo som to pustila z hlavy. Nikdy pre mňa nebolo práve najlepšie zbytočne sa trápiť nad vecami. Znovu som sa započúvala do rozhovoru.

„...sestra. Kvôli tomu listu," vravela Jessica. „Dúfam, že príde na svadbu." Rukou sa podvedome dotkla vlasov zapnutých do polovičného drdolu. „Zajtra musíme zájsť za mojimi rodičmi, William, nezabudni na to. Musia nám preds-," zasekla sa uprostred slova. Na perách sa jej zjavil škodoradostný úškľabok. Pozrela na Jamesa.

„James," oslovila ho. Úprimne povedané, ani zďaleka sa mi nepáčil ten jej výraz. Vyzeral diabolsky. Ako keby to dievča bolo samotným vyslancom satana. „Drahý James, vieš, čo mi práve napadlo?" zaklipkala mihalnicami a chytila Williama za ruku.

„Netuším."

„Mohol by si predsa tuto slečnu Taylorovú pozvať na bál," navrhla. Bolo na nej vidieť, aká je spokojná sama so sebou, no ja som zmeravela. A myslím, že James tiež.

Nie, nie, nie. Nemôžem ísť na žiadny bál predsa. To boli jediné veci, ktoré sa mi preháňali v mysli.

Pozrela som Jessice do očí. Usmievala sa, no už pri druhom pohľade si mohol človek všimnúť, aký je to neúprimný a falošný úsmev. Cítila som, ako sa napätie rozširuje po celej miestnosti. Všetci sme mlčali. Očividne nikto netušil, čo povedať. A ona tam len tak stála. Veselo sa usmievajúc s tou svojou hlúpou šťastnou maskou.

Myslím, že toto bol ten moment, kedy som ju začala nenávidieť.

„Och, Jessica," usmial sa nakoniec James. „To by mi vskutku ani len neprišlo na um. Ďakujem ti. Tvoju ponuku určite zvážim a preberiem ju aj so slečnou Azeriou."

Nechápala som.

Najskôr som pozrela na Jamesa. Potom na Jessicu. Znova na Jamesa a späť na Jessicu a potom na moment aj na Williama. No i tak som neporozumela tomu, čo sa práve stalo. Mám pocit, že je vhodný čas pre toto prirovnanie... V tej chvíli som bola mimo asi ako nadrogovaný plameniak.

„Výborne!" predstierala radosť Jessica. „Teším sa, až vás tam oboch uvidím."

Dokázala som myslieť len na jedinú vec. O čo jej, dofrasa, ide?