Líščia maska

Dvanásť

Nadišiel onen úžasný a veľkolepý deň plesu. Alebo bálu, alebo čo to vlastne dočerta bolo.

Keď mi tri slúžky, tie isté, ako v prvý deň, pomáhali obliecť si šaty, musela som uznať jednu vec. Boli... nuž, ozaj pekné. Myslím tie šaty. Akože že fakt že ozaj. Prekvapilo ma, aké sú ľahké. Neobopínali mi telo ako tie nechutnosti, ktoré sa zvykli nosiť u nás. Neboli ani príliš veľké, ani priveľmi ťažké. Boli také... také akurát. Elegantné. Vkusné. Nie prehnane formálne ako zvyšok šiat, ktoré mi James zohnal.

Látka bola dvojvrstvová. Spodnú časť tvoril hodváb takej tej čudnej farby, nie úplne bielej, ale tej druhej. Veď vy viete, ktorý myslím odtieň. Nemám poňatia, z akej látky bola vrchná vrstva, no páčilo sa mi, že farba bola rovnako oranžová ako maska. Fakt mi už chýbali len tie uši a bola by som ako líška. Uši a chvost.

Cítila som sa ako princezná. Líščia princezná.

A hneď som si aj vynadala – veď predsa nenávidím šaty.

Akonáhle ma do nich slúžky navliekli, samozrejme teda aj do korzetu a spodničky, pomohli mi zaviazať si topánky, úctivo sa uklonili a zmizli. Osamela som. Niežeby mi to teda vadilo. Sadla som si na posteľ. Vystrela som nohy pred seba a malý moment obdivovala topánky. Potom som nimi začala hompáľať.

Náhle som si spomenula na mobil. Nemala som ho v ruke od prvého večera a vôbec mi nechýbal. Úplne som naň zabudla. Teraz, keď som tak nad tým premýšľala, prišlo mi zvláštne, že batéria prežila cestu do minulosti. Príliš som sa nad tým nepozastavovala. Viac než dobre som vedela, že je obrovské množstvo informácií, na ktorých pochopenie by moja mozgová kapacita nestačila.

Naštartovala som telefón a pozrela na čas.

Zamrazilo ma.

Na hodinkách svietilo trinásť štyridsaťsedem. Pozrela som na obrovské kyvadlové hodiny v izbe, na tých však bolo dávno po štvrtej. Zažmurkala som. Skákala som pohľadom z jedných hodín na druhé a telom mi prechádzala nervozita. Strach z bálu sa spojil s niečím novým.

Ťukala som do mobilu rýchlosťou blesku. Našla som aplikáciu s časom a pozerala som, ako ubiehajú sekundy na displeji. Päťdesiat, päťdesiatjeden... Sťažka som prehltla. Na moment sa mi dych zasekol v hrdle. Päťdesiatosem, päťdesiatdeväť, celá. Pozrela som na minúty naľavo. Stále štyridsaťsedem. Stále trinásť.

Zhrozená som hľadela na sekundy, ako odbíjali ďalšiu a ďalšiu sekundu. Uvedomenie mi pomaličky dosahovalo na myseľ.

Ten čas sa vôbec nehýbe. Ale ak som predpokladala, že hodinky na mobile neboli ovplyvnené cestou časom, potom to znamenalo... Mohol by tu čas plynúť inak?

Vtom som začula z chodby kroky. Boli blízko. Pochytila ma obrovská panika. Chytro som mobil vypla, no nestihla som ho strčiť späť pod posteľ. Šuchla som ho pod vankúš dúfajúc, že ho tam nik nenájde. Nechcela som si ani len predstaviť, aké problémy by to narobilo s časovým kontinuom. Potom som si však spomenula na niekoľko paradoxov. Napadlo mi, že, čisto z toho teoretického hľadiska, by to možno ani nemuselo porobiť taký neporiadok.

Do izby vkročil James. Dvere nechal otvorené, zdvorilo sa mi uklonil, na perách mu pohrával úsmev.

Nebolo nutné čokoľvek hovoriť. Vyšli sme z miestnosti, smerujúc ku schodisku.

V Jamesovej spoločnosti som sa za tých pár dní naučila rozoznávať rôzne druhy a odtiene ticha v konverzácii. Najradšej som mala to, v ktorom sme sa nachádzali aj teraz. Nepotrebovali sme slová. Nepotrebovali sme sa rozprávať. A obaja sme to vedeli. Bolo to veľmi príjemné ticho. Mala som rada tiež ticho, ktoré nastalo po našich rozhovoroch. Vtedy sme obaja premýšľali nad vypovedaným. Teda, aspoň ja som nad tým uvažovala. To, čo sa dialo v tej jeho tupej chlapčenskej hlave som mohla len odhadovať.

Spolu s Jessicou a Williamom sme nastúpili do koča, ktorý čakal na ulici pred domom. Ozvalo sa praskanie biča, dva oslnivo biele kone zapriahnuté do elegantného voza zaerdžali a pohli sme sa.

Bál sa mal konať na opačnom konci mesta, cesta mala trvať niečo pod trištvrte hodinu. Mali sme teda kopec času na mnoho formálnych rozhovorov.

No i tak bolo ticho.

Nevedela som sa ale rozhodnúť, ktoré. Vnímala som ho ako veľmi nepríjemné. No na druhej strane sa mi to možno iba zdalo. Asi v tejto dobe ľudia len obľubovali ticho.

James a William podchvíľou pokukovali na zlaté vreckové hodinky. Jessica na mňa zazerala.

Odvrátila som pohľad ku malému okienku. Sledovala som ulicu, domy aj ľudí, popri ktorých sme prechádzali. Občas nám niekto musel uskočiť z cesty. Onedlho som upadla do akéhosi tranzu, prestávajúc vnímať všetko okolo seba.

Spomenula som si na Jamesov vážny výraz, keď vravel Jessice a Williamovi, že sa zdržím len na niekoľko dní, prípadne týždňov. Musela som sa uškrnúť. Nechápala som, prečo to robili, no už som nad tým za posledných pár dní premýšľala toľkokrát... Tíško som si povzdychla.

Trápil ma tiež ten telefón. Cítila som, že som na pokraji nejakého strašne veľkého zistenia. Takého, ktoré otrasie mojím svetom. Možno. Alebo možno aj nie.

Musela som ešte ku tomu nájsť líščiu uličku.

Z nudy som sa zadívala z okna na druhej strane koča. Prekvapene som zvraštila obočie. Pomedzi budovy som si všimla voľajaký temný lesk. Snažila som sa zaostriť. Nešli sme až tak rýchlo. Ligot niekde prechádzal do tmavej modrej.

Bol to veľmi podobný odtieň ako na tom železnom klopadle, čo sa nadchádzalo na dverách domu a ktoré bolo v tvare...

Tá myšlienka mi však odplávala do neznáma ako telo mŕtveho námorníka v náhlom uvedomení. Temža. Toto musela byť Temža. Nemohla to byť iná, než veľkolepá anglická rieka, oslavovaná toľkými povesťami a básňami. Samozrejme. Samozrejme.

Londýn. Ja som v Londýne.